Následníci bohov (POZASTAVENÉ)

6. kapitola Deras

S trhnutím som sa zobudila. Pozerala som sa na strop. Svietilo na ňom slnko. Nevedela som ako to bolo možné, ale dnes pripomínal dennú oblohu. Zívla som a natiahla sa. Potom som vstala z postele a išla sa umyť. Práve som stála pred skriňou a rozmýšľala som, čo si mám obliecť, keď som si na stole všimla papierik. Pri pohľade naň sa vo mne zdvihla vlna zvedavosti. Rýchlo som prešla k stolu a začala čítať. Papier bol jemný, bála som sa že sa mi v rukách rozpadne. Bol hnedozelenej farby.

Deras,

Na nohy si daj čižmy. O ôsmej po Teba prídem a pôjdeme na raňajky, kde sa stretneš so svojimi budúcimi spolužiakmi a potom Ťa prevediem s Irmou po celom Údolí Bezpečia. Vezmi si túto dýku aby si nechodila neozbrojená. Reova dcéra musí mať zbraň.

Michael

Pri slovnom spojení Reova dcéra sa mi od zlosti zatmelo pred očami. Pokrčila som papier. Nikto sa ma nepýtal či chcem byť jeho dcéra. Všetci to brali ako samozrejmosť. Takí bohužiaľ sú. Namyslení. Nevidia si ani na koniec nosa. Ale nie všetci sú takí. Ozval sa mi v hlave zvláštny hlas. Chytila som dýku do ruky a začala si ju podrobne prezerať. Bola zabalená v drevenej pošve zdobenej zlatom a egyptskými motívmi. Opatrne som dýku vytiahla z pošvy a zalapala po dychu. Bola nádherná. Rukoväť bola zo zlata a zafírov, bola umelecky tvarovaná tak že mi celkom presne zapadla do dlane. Čepeľ bola biela, ale nie matne biela ale žiarivo biela. Vyzerala ako keby bola urobená z diamantu. Chvíľu som ju nerozhodne držala v ruke, potom som sa rozhodla a opatrne ju strčila do pošvy. Keď som ju držala, spomenula som si na dieru v tričku. Podvedome som si rukou prikryla to miesto a predstavila si ako sa dýka vnára do mäsa. Dýku v mojej mysli niekto vytiahol a von vytryskla krv. Zažmurkala som a obraz zmizol. Rýchlo som dýku položila na stôl vedľa pokrčeného lista. Ešte stále s prudko búšiacim srdcom som sa rozhodla aspoň ohľadom oblečenia poslúchnuť Michaela. Navliekla som na seba priliehavé nohavice zrejme z nejakej kože, biele tričko s kapucňou z nejakej tenkej látky a tmavohnedé až čierne čižmy. Vlasy som si zopla do drdola. Prešla som okolo stola, ignorujúc dýku na ňom. Odtiahla som z okien biele závesy. Prekvapilo ma že okná boli otvorené dokorán. Tak mohol hocikto vojsť ku mne dnu cez terasu bez toho aby som o tom vedela. Trochu ma to zarazilo, ale veľmi som sa tým nezaoberala. Skôr to znamenalo výhodu pre mňa. Mohla som hocikedy ujsť. Tá myšlienka ma zaskočila. Zjavila sa v mojej hlave rovnako nečakane ako plán. Akoby tie myšlienky ani nepochádzali z môjho mozgu. Oprela som sa o zábradlie a kochala sa výhľadom. Navonok som zrejme pôsobila uvoľnene, ale vnútri som spriadala plán. Rozhodla som sa že budem otvorená ich názorom aby si mysleli že im verím. Ja im ale veriť nebudem, miesto toho sa budem snažiť čo najnenápadnejšie získať nejaké informácie o tomto mieste. Určite majú mapu. Znova sa vo mne ozval ten zvláštny hlas. Tá informácia ma natoľko potešila že ma ani netrápilo kto mi tam ten nápad vložil. Keď som mala plán, rozhodla som sa preskúmať Údolie takto, z výšky. Bolo obklopené vysokými horami zo všetkých strán. Vôkol bolo plno budov rôznych tvarov, veľkostí a farieb. Aj takto ráno vládol dole ruch. Prechádzalo sa tam plno ľudí. Skôr než som sa stihla pozastaviť nad ich zovňajškom vyrušilo ma zaklopanie na dvere. Prudko som sa otočila, vošla dnu a zatiahla závesy.

„Ďalej!" zakričala som.

Takmer hneď sa dvere otvorili a dnu vošiel Michael. Okamžite sa vo mne zdvihla vlna hnevu, ale rozhodla som sa že sa zachovám neutrálne a žiaden druh emócií nedám najavo. Michael chvíľu zostal zarazene stáť vo dverách a až potom ich zavrel a konečne vošiel dnu. Keď sa na mňa znova pozrel tak čudne, zamračila som sa.

„Čo sa stalo? Narástli mi rohy?" opýtala som sa uštipačne.

Pomaly pokrútil hlavou.

„Nič" a začal sa obzerať po izbe.

Akonáhle si všimol dýku a pokrčený list, zamračil sa. Prišiel k stolu a zobral dýku do rúk. Sklonil k nej hlavu, akoby ju skúmal. Keď takto znehybnel, snažila som sa na tvári vytvoriť neutrálny výraz. Zároveň som si ho podrobnejšie prezrela. Striebristé vlasy sa mu leskli na slnku. Na nohách čižmy, ale nie také čisté ako moje. Jeho boli na niektorých miestach zablatené a okopané. Mal čierne nohavice zastrčené v čižmách a béžové tričko. Cez chrbát mal prevesenú pošvu s mečom. Keď sa na mňa pozrel, nevedela som určiť výraz jeho tváre. Ale očividne sa ho dotklo že som dýku nechala tak. Prišiel ku mne tak rýchlo že som to skoro ani nepostrehla a priviazal mi pošvu s dýkou na pútko ktoré malo držať opasok. Ale ... ja som opasky neznášala, pútko som mala voľné. Pozrel sa mi do očí. Jeho priamosť ma zarazila. Zdalo sa mi že ma pohľadom prepaľuje hlboko do duše. Takmer hneď som okolo seba vystavala bariéru a silu jeho pohľadu som už vôbec necítila. Namiesto toho aby som do seba pustila strach a nechala sa ním pohltiť, odvážne sa mu pozrela do očí. A vyčítala z nich prekvapenie? Alebo obdiv či niečo úplne iné? Netušila som čo si o mne myslí.

„Tá dýka ťa bude ochraňovať. V noci, po tvojom príchode som ju spolu s Irmou, Bastet a Horom vyrobil a spútal mágiou. Je čarovná. Skrýva sa v nej mágia ktorá umožňuje ochranu tomu kto ju nosí. Vďaka nej aj ľahšie navedieš do čepele dýky mágiu" Michael sa odmlčal a pokúsil sa prejsť cez moju bariéru.

Ja som ju ale vystavala pevne a nedovolila mu cez ňu prejsť.

„A keď budeš v nebezpečenstve, stačí jediná myšlienka na mňa, alebo na niektorého z bohov či ostatných bojovníkov a prídeme ti na pomoc. Je v tom spadnutá hviezda, dobre si ju stráž" na každé slovo v posledných vetách kládol dôraz.

Snažila som sa tváriť neutrálne, ale nemohla som si nevšimnúť koľko preňho dýka znamená. „Poď" povedal, otočil sa a odišiel.

Ja som tam chvíľu zostala stáť ako obarená. Z tranzu ma vytiahol môj plán a zámer. Vybehla som z izby, ale na chodbe som zastala. Kadiaľ išiel Michael? Obidva konce chodby vyzerali rovnako. Netušila som kadiaľ ísť. A nechcela som blúdiť. Vtom sa mi zmysly vyostrili. Sluch sa mi napol, zrak úplne vylepšil: odrazu som počula šuchot závesov a tlmené hlasy, farby som začala vnímať jasnejšie a bez problémov som rozoznala ornamenty vyrezané na zárubni, na opačnom konci chodby. Chuť a čuch sa mi prepojili. Cítila som drevo, akoby som bola v lese. Farby z prírodných materiálov ako čerstvo natreté. Cítila som pot aj čerstvý vzduch. Odrazu som zachytila ... pach ktorý sa mi okamžite prepojil s osobou. Michael. Cítila som ho tak jasne akoby stál vedľa mňa. Voňal ako limetka a... Púšť. Vône sa mi spojili s chuťou na jazyku. Cítila som kyslosť limetky a horkosť symbolizujúcu púšť. Ako mačkovitá šelma som otočila hlavu smerom kde bol Michaelov pach najsilnejší. Keď som kráčala po chodbe, všímala som si každý kúsok maľby, každý pach a zvuk. Keď som prišla na to ako Michaelov pach oddeliť od ostatných, neponáhľala som sa. Vedela som že s týmito zmyslami sa nestratím.