Následníci bohov (POZASTAVENÉ)

8. kapitola Michael

Za prvý hlas ktorý dostali Následníci Bohov. 

Bol som vo vytržení. Prvý krát po troch mesiacoch obiet mi Re niečo dal. Bola to malá kožená brašňa, akurát sa dala pripnúť na opasok. 

Zišiel som po schodoch ku Kasius a Irme. Keď Irma nadvihla obočie, naznačil som jej že sa o tom neskôr porozprávame. 

Irma podoprela Kasius a spolu vyšli von. Nasledoval som ich, pričom som už rozmýšľal ako Deras vysvetlím čo sa stalo keď tu prišla. 

Vtom som začul výkrik a tlmený buchot o podlahu. 

Irma s Kasius už vyšli von, mohla to byť len... Okamžite som sa otočil. Deras ležala na zemi. Rozbehol som sa k nej a čupol si. Pomaly som podliehal panike. Čo sa deje?! 

Skúsil som jej chytiť pulz, alebo zistiť či dýcha. Ležala v zvláštnej polohe. Hlavu mala vyvrátenú dozadu, jednu ruku zvláštne skrútenú pod sebou a druhú voľne vystretú vedľa seba. Mykalo jej prstami aj nohami. Žeby predsmrtné kŕče? 

„Nie. Nie!!!" skríkol som. 

Panika ma už úplne zaslepila, nebol som schopný rozmýšľať. Chytil som Deras za ramená a zatriasol som ňou. 

„Deras zobuď sa!!! Okamžite!!!" snažil som sa ju prebudiť. 

Triasol som ňou ako zmyslov zbavený. Jej telo mi len tak viselo v rukách. Chladlo. Veľmi rýchlo. „Zlatá Kobra, pomôž jej!!!" zakričal som do hrobového ticha. 

Nevedel som čo mám robiť. Mal som ju chrániť. Mal som za ňu položiť život. Ja som mal ležať mŕtvy namiesto nej! 

Re, zlaté Slnko čo nás večne ochraňuješ, pomôž jej. Zachráň ju, naprav to čo som ja nestihol. 

Odoslal som modlitbu k Reovi, dúfal som že jej pomôže. Srdce mi zovrela ľadová ruka a pľúca sa mi naplnili vodou. Bál som sa. Bol to strach ktorý mi zaplavil mozog a bránil logickému uvažovaniu aby sa presadilo. Znova som ňou zúfalo zatriasol. 

„Deras, zobuť sa. Prosím. Ešte toho musíš vo svete spraviť hrozne veľa" zašepkal som zlomeným hlasom. Už bola studená ako ľad. 

Prečo ma Re nezabil? Žeby nechcel Chrám ešte viac znesvätiť? 

Vtom sa nadýchla. Najprv slabo, pomaly. Potom začala kašľať. Otvorila oči. Znova ju zachvátil kašeľ, tak som ju pretočil na bok aby sa jej voda ľahšie vykašľala. Netušil som prečo voda. 

Topila sa? Vízie nie sú až také živé. Opatrne som ju položil na zem. 

Odsunul som sa, sadol si a vyčerpane vzdychol. Najprv ma zaplavila úľava. Žije. Re ju zachránil. Potom si cestu do vnútra prebil hnev. Úplne ma zaplavil. Pozrel som sa na ňu. Sedela a tiež sa na mňa pozerala. 

Nemala okolo seba bariéru. Bola vyčerpaná, zmetená a šťastná. Prečo je šťastná?! Skoro zomrela! Už som to dlhšie nevydržal a tak som na ňu zvrieskol. Vykričal som si hrdlo. 

Deras sa prikrčila a v očiach sa jej mihol ublížený výraz. Vyzerala ako ranené zviera zahnané do kúta. Pozrel som sa na jej tričko. Bol na ňom veľký fľak, pravdepodobne to bola vykašľaná voda. Vtom mi do nosa udrel nezameniteľný pach. Naklonil som sa k nej a schytil ju za tričko. 

„Čo myslíš, že to je?!" zavrčal som. 

Deras ma prudko odstrčila a pozrela sa na to sama. 

Rýchlo som prišiel k mláke ktorú vykašľala. Čupol som si pred ňu, ignorujúc Deras, ktorá sa naklonila poza mňa a s rozšírenými očami pozerala na mláku.