Následníci bohov (POZASTAVENÉ)

7. Kapitola Deras

Otvorila som dvere a ocitla sa v miestnosti v tvare štvorca kde bolo plno dvier. Hieroglyfy na stenách boli umelecky nekreslené. 

Hneď mi bolo jasné ktorým smerom išiel Michael. Aj tu som cítila plno nových pachov a zvukov. Počula som zvláštne pukanie stien, štrnganie príborov, vietor naháňajúci sa po chodbách, krásny spev... 

Rýchlo som kráčala za Michaelovým pachom. Postupne som začala cítiť aj vôňu jedla. Takmer okamžite mi začalo škvŕkať v bruchu. Konečne jedlo. Znova ten hlas. Zrýchlila som krok, prešla po chodbe a na jej konci som uvidela Michaela. 

Pozrel sa na mňa pátravým pohľadom, zrejme rozmýšľal ako som sa tu dostala. Nič nepovedal. Otvoril dvere ktoré sa odlišovali od ostatných zložitou rezbou nielen na zárubni, ale aj na telese dverí. Opustili sme chodbu ktorá vyzerala presne tak isto ako predošlá. 

Na môj nos zaútočilo plno vôní. Na chvíľu ma to zaslepilo a omámilo. Potom sa vône zmiernili a ja som bola schopná poobzerať si miestnosť. Jedáleň bola veľká a priestranná. Na zemi boli namaľované stromy, rieky, moria, polia, oceány, pohoria... Steny boli namaľované ako les a strop... Ako obloha. Nočná obloha s Mesiacom, ale aj Slnkom. Stoly boli vyrezané z dreva. Nohy vyzerali ako stromy aj s konármi. Na doske bola 3D mapa. Boli na nej vyrezané pohoria, lesy a rieky s lúkami. V priehlbinkách boli misky presnej veľkosti a tvaru, tak aby tam zapadali. 

Nasledovala som Michaela k stolu. Akonáhle som sa pohla, všetci stíchli a pozreli sa na mňa ako jeden. V jedálni zavládlo mrazivé ticho. Potom niekto začal tlieskať. Najprv jeden, potom sa pridal niekto ďalší a ďalší. Nakoniec tlieskala asi polovica jedálne. Tí čo tlieskali sa usmievali a oči im žiarili od nadšenia. Tí čo netlieskali mali kamenné tváre a v očiach ľad. 

„Reova dcéra" oznámil Michael a naznačil sklonil hlavu. Nekričal. Normálne to povedal ale všetci mu rozumeli a jeho hlas jasne bolo počuť v jedálni. Ak som si myslela že to bol veľký potlesk, to čo nastal po týchto slovách bol priam ohlušujúci. Trval aj vtedy keď som si sadla. Pozvoľna utíchal a potom ho nahradil uvoľnený rozhovor. 

Takto zblízka som si všimla že misky sa nad stolom vznášajú. Najviac ma zaujala miska vkliesnená v údolí medzi horami. Aj ona sa vznášala. Vďaka horám okolo nej bola vyššie ako ostatné a bola aj najväčšia. Bola prázdna. 

„To sú Misky Maatu. Existujú len dovtedy kým väčšina bohov slúži Maatu a drží pokope. Vznášajú sa len vtedy keď sú na správnom mieste. Počas slávností sa pristanú na stole a prichystajú nám prekvapenie" ozvalo sa dievča ktoré sedelo pri stole. 

Vďaka nej som si uvedomila že tu nesedím len ja s Michaelom, ale aj niekto iný. Stôl mal šesť miest. Sedela som na kraji, vedľa Michaela. Dievča ktoré prehovorilo sedelo oproti mne. Malo dlhé čierne rovné vlasy vo vrkoči s ofinou. Z vrkoča sa jej uvoľnili pramienky ktoré jej viseli pozdĺž tváre. Mala tmavohnedé, takmer čierne oči. 

Vedľa nej sedelo dievča s fialovými dračími krídlami. Svetlo hnedé vlasy si zviazala gumičkou na temene. Pozerala sa na mňa veľkými fialkastými očami plnými nadšenia. Usmievala sa. Stolička vedľa nej a Michaela bola prázdna. 

Znova som sa pozrela na čiernovlasé dievča. Zdala sa mi povedomá. Odrazu ma osvietilo a spomenula som si. 

„Irma?" neisto som sa opýtala. Irma prikývla a usmiala sa. 

„Deras, toto je Kasius, budúca strážkyňa. Dnes je tu prvý krát, rovnako ako ty" predstavila mi Irma dievča. Kasius sa usmiala.