Rose Black: Dear Depression

9.

"Ako sa máš?" Opýtala som sa ho keď sme boli príliš dlho obaja ticho. "Keď ťa vidím, tak perfektne." Nejde na to nejak rýchlo? To je už asi jedno.
"Čo sa vlastne stalo včera keď si sa musela tak ponáhľať domov?" "Nakoniec nič vážne...sestra iba potrebovala radu aké..."Prerušil ma dotyk jeho pier na mojich. Bolo to príjemné. Tvoja prvá pusa Rose!
Hrala som sa s jeho tmavými vlasmi. Mala som pocit, že sme sa obaja ocitli niekde v inej dimenzii. Všetko sa stratilo keď zazvonilo na hodinu. Rýchlo som sa odtiahla. "Prepáč, musím bežať na hodinu."
"Prosím, ostaň tu..." Prosíkal, no ja som len pokrútila hlavou. "Nechcem mať ďalší problém." A už som utekala do triedy. Niečo za mnou ešte stihol zakričať v zmysle, že bude čakať.

Celú hodinu som premýšľala nad Andym. "Blacková!!!" Vyľakane som hľadela na profesora. "Dávajte pozor na hodine..." Pokrútil hlavu a pokračoval v učení.

Keď zvonček oznámil koniec, po ceste von som si cez okno školy všimla, že tam čaká Andy. Srdce sa mi rozbúchalo radosťou. Motýle v mojom bruchu lietali ako šialené. Otvorila som dvere a on sa hneď usmial. "Môžem ťa odprevadiť domov?" Moje ústa sa roztiahli do veľkého úsmevu. "Ak chceš?" Chytil ma za ruku. Otočila som sa za buchnutím dverí. Stála tam Grace a s tým najodpornejším vražedným pohľadom mi prepaľovala hlavu. Len som sa uškrnula a odkráčala s Andym. Po ceste sme poriadne nerozprávali. Bolo medzi nami trápne ticho. Naozaj som nevedela, čo mám povedať. Keď sme stáli pred blokom, postavil sa predo mňa a snažil sa niečo povedať. "Ja...Rose, ja viem že sa poznáme veľmi krátko a tak ale....ja ťa milujem." Tento pohľad som u neho ešte nevidela. Bál sa. Zamilovane som na neho hľadela. Povedz niečo! Rýchlo, povedz čo k nemu cítiš. "Ehm...A-aj ja teba." Božeee! Nebolo nič trápnejšie? Strašne som sa hanbila ale jemu asi moja odpoveď stačila. S úsmevom ma tuho objal. "Uvidíme sa zajtra." Urob niečo prosím. Keď už chcel odkráčať preč, po dlhom presviedčaní samej seba som sa odvážila. Chytila som jeho ruku a pritiahla. Pobozkala som ho a on sa nebránil. "Tak ahoj!" Rozpačito som sa pozdravila a rýchlokrokom vošla do bloku. Obzrela som sa za ním a on tam stál ako prikovaný. Prišlo mi smiešno. Cestou do bytu som sa smiala ako sa prekvapene tváril. "Si v poriadku? Si červená ako cherry paradajka." S jedným zdvihnutým obočím na mňa moja sestra hľadela ako na idiota. "Ale nič." Kľudne som vošla do izby, zhodila tašku a skočila na posteľ. Nemôžem tomu uveriť! Žeby ti tak zmenil život jeden obyčajný chalan? Nikdy som nebola tak šťastná ako dnes.