Briarwood

Znovu

Sobota 23:34

Znovu som sa pozrel na mobil, skontroloval čas, prepol pesničku a zavrel oči. Kymácalo ma zo strany na stranu keď kolesá auta vrážali do dier v ceste. Vyklepkával som si melódiu piesne o plast na dverách, ktorý bol celý zašpinený od mojich tenisiek. Otvoril som jedno oko a nahliadol znovu do tmy ktorá sa opierala o okno auta. Pretočil som hlavu k otcovi a on pozrel na mňa. Nadýchol sa akoby chcel niečo povedať, ale ja som znovu zavrel oko a napravil si slúchatká. Bude lepšie keď zostanem ticho.

Nedeľa 00:17

Vystúpili sme z auta a keď som sa pozrel na náš starý dom pousmial som sa. Musel si to všimnúť lebo aj jemu trhlo kútikmi pod tou masívnou bradou.
"Tak teda, vitaj doma Em." Z tváre mu úsmev vyprchal rovnako rýchlo ako sa zjavil a vystriedal ho pohľad plný starostí. Prikývol som a prehodil som si svoj ruksak cez plece, vzal batožinu a ponáhľal sa schodami hore do svojej starej izby. Akonáhle som vkročil do tmou zaliatej miestnosti vedel som že som doma. Ohliadol som sa či ma otec sleduje alebo počuje. Keď bol vzduch čistý vkĺzol som do izby a zavrel som sa. "Jedd. Môžeš." Z tmy sa sformovala figurína, postava podobná ľudskej, až na to že mala ovisnuté zajačie uši a žiadnu tvár. To je moja schopnosť. Ovládanie temnoty. Žijeme v svete kde sa ludia rodia s darom.

Vybaloval som si veci a Jedd stál neprítomne v rohu izby. "Namiesto toho aby si tam stál a zízal do tmy, aj napriek tomu že nemáš oči, by si mi mohol pomôcť vybaliť sa." Zazrel som po monštre a on sa len otočil.
"Keby ty tolko pri tom vybalovaní nehundreš tk už to máš dávno hotové." Uchechtol sa a ja som len prevrátil očami. Ešte pár vecí a bol by som zabývaný. Hudba dunela zo slúchátok ktoré boli spadnuté na zemi a takmer som ich rozšliapal pri poletovaní po izbe.

Konečne som si lahol a Jedd sa vopchal na svoje právoplatné miesto pod postelou. Zdvihol som mobil aj so slúchatkami a zamyslel som sa.
"Neboj, bude ti tu lepšie." Riekol som sám sebe, zavrel som oči a zaspal som.

Nedeľa 9:45

"Em! Em!" Dievčenský hlas vykrikoval zdola, pozviechal som sa z postele a zívol som, oprel sa hlavou o okno a zazrel som pod ním svoju starú kamarátku Viu. S úsmevom som jej zamával a rýchlo som na seba nahádzal nejaké handry. Zošuchol sa po zábradlí tak ako som to robieval keď som bol malý a onedlho som stál na dvore s otvorenou náručou na objatie svojej kamarátky z detstva. "Em! Už je to dlho. Ty si vyrástol, a opeknel!" Zasmial som sa a objal som ju.