Briarwood

Rozhovor

Streda poobede - Briarwood Caffee

Sedeli sme okolo jedného stola. Medzi mnou a Danielom sedela Via. Aj napriek tomu čo mi hovorili moje pocity necítil som sa, že by som dokázal sedieť vedľa neho. Nieje to až taký veľký problém, ja viem, snažia sa ochrániť ostatných aj oni, ale potrebujem čas na spracovanie toho, že mi to nepovedal skorej. 

„Od profesora Alvorada som nezistila nič, divne si ma prezeral, ale nepovedala by som na neho, že on by bol za tými vraždami," prerušila po chvíli ticho Via ktorá sa neprítomne pozerala do pohára s limonádou. Ben sa nadýchol, vyzeralo to tak že ide niečo povedať, pošúchal si čelo a ďalej mlčky sedel. 

„Takže sme zas na začiatku s dvomi mŕtvymi spolužiakmi a obtrhaným papierikom s jeho menom," zahundral Daniel. Kaviareň dneska žila. Viacerí sedeli pri bare. Skupinky deciek sa bavili pri billiardovom stole a šípkach, len pri našom stole zmizla všetka energia. Zatial čo moje oči behali po celej kaviarni rozmýšlal som nad tým aké jednoduché to bolo ešte pred celou párty... alebo aspoň jednoduchšie. Postavil som sa a zamieril som smerom k baru. Vypýtal som si dalšiu sódu, keď sa vedla mňa zjavil Daniel. 

„Mrzí ma to, mal som ti to povedať skorej, zachoval som sa blbo," chytil ma za ruku a naše pohlady sa stretli. Vedel som že nemôžem byť dlho uzavretý voči nemu a len som sa pousmial.

 „Ja viem, ale mňa to tiež zamrzelo. Odteraz už žiadne tajnosti, dobre?" stisol som mu ruku a zobral som si nápoj zatial čo on mi dal bozk na čelo. Po ceste k stolu sme prešli  popri pár dospelákoch ktorí do seba lievali jednu whiskey za druhou, keď zrazu Danny narazil do muža v dlhom kabáte. 

„Pard...dobrý večer profesor," Danny sa mierne zamračil a pohladom prebehol na mňa a zas k nemu. Alvorado sa mierne otriasol  a iba kývol. Vyzeral ustarane.

„Chcel by som sa s vami porozprávať, najlepšie so všetkými. Sú tu aj vaši kumpáni?" v hrsti krčil pár papierov s denníkom a mierne sa rozhliadal, ako keby ho niekto sledoval.

Sedeli sme pri stole a pozerali sme sa na neho ako sa hrabe v papieroch. Pár krát sa na nás pozrel a napravil si hranaté okuliare ktoré mu padali z jeho útleho nosa. 

„V hlave to znelo lepšie. Neviem naozaj kde začať," uchechtol sa, zrejme aby prerušil trápne ticho: „zrejme to všetko bude znieť bláznivo. Určite viete že nieste jediný ktorí máte schopnosti. Tak isto viete že tieto vraždy niesu náhoda" sypal zo seba informácie o ktorých nemal ani vedieť. Naše pohľady sa zmätene vymieňali.

„Nie som na zlej strane, v tomto mi musíte veriť,"

„Ako Vám môžeme veriť? Dejú sa v meste divné veci, dve mŕtve decká a hovoríte nám veci o ktorých by ste nemali ani vedieť. O akých schopnostiach rozprávate?" nahol sa k nemu Ben ktorý mal zvraštené čelo. 

„Preskočme prosím toto zatajovanie. Vaše dary a to že o tom viem je u mňa v bezpečí. Naozaj ak tým vraždám nezabránime, svet sa katastrofálne zmení. Pre všetkých či už Obdarovaných alebo nie. Nehovoriac o tom, koľko nevinných môžeme zachrániť," pri stole nastalo ticho, pozrel som sa na Viu a na Dannyho, ale tí tiež len ticho sedeli. 

„Pre začiatok asi nemáme na výber," prehovoril som a pozrel som sa na gang: „stále lepšie ako tápať v tme bez stopy," Liss prikývla zatiaľ čo Ben len kýval hlavou, ale nakoniec z neho napätie opadlo a prikývol aj on.  Alvorado si zobral svoje veci a postavil sa.

„Časom Vám toho poviem viac, zatiaľ buďte v strehu, pokračujte v normálnych veciach. A nevymeškávajte zo školy," pri poslednej vete sa pozrel na mňa a rýchlou chôdzou mieril k východu. Pri stole zavládlo zase ticho.

8:44 - Dom Romerovcov

Daniel ležal na posteli a pomaly dýchal. Sedel som vedľa neho a cítil som jeho pohľad na mojom chrbte. Rozmýšlal som nad všetkým čo Alvorado povedal. Po chvíľke som sa pozrel na Dannyho.

„Takže dokážeš potláčať schopnosti pri dotyku?" pozeral sa na mňa a prikývol. 

„Raz sa mi to podarilo aj bez dotyku, mám taký dojem že naše schopnosti sú len minimum toho čo dokážeme," lahol som si k nemu a zohrieval som si ruky o tie jeho: „mali by sme začať trénovať," Zasmial som sa, ale on to myslel vážne. Priblížil som sa perami k tým jeho a dal som mu bozk, po chvílke som sa odtiahol a usmial.

„Ako keby sme už teraz nemali dosť nabitý rozvrh," znovu som si ľahol a užíval si každú kľudnú chvíľu ktorú nám moment venoval.