Gray s Ethanom sa ma nič nepýtali. Gray ma objal a ja som si potom sadla na jeho posteľ.
"Môžem tu prespať prosím?" spýtala som sa potichu. Gray sa na mňa ustarane díval a Ethan pravdepodobne nevedel čo povedať.
"Nemusíš sa ani pýtať. Čo sa stalo?" prisadol si ku mne Gray a jednou rukou ma objal okolo pliec.
Všetko som im povedala a potom začala znova plakať. Chalani sa na mňa súcitne pozerali a spracovávali celú situáciu. Grayson sa potom zamračil.
"Zaujímalo by ma, čo ho k tejto situácii dokopalo. Neverím, že to spravil len tak. Toto sa mi na Shawna nepodobá." prehlásil a potom mi utrel slzy z tváre.
"Bude to v poriadku. Myslím, že sa jednoducho niečo stalo a on nevedel ako túto situáciu uniesť. Shawn nieje jeden z takých ľudi, ktorí nevedia zvládnuť takéto situácie." pokojne povedal Ethan.
Prikývla som a ľahla si na posteľ. Gray je ako môj brat a to, že ležal vedľa mňa nič neznamenalo a on sám to vedel. Ľahol si vedľa mňa a potichu sa s Ethanom rozprával. Zavrela som oči, bola som unavená z toľkého plaču a ich tlmené hlasy ma upokojovali. Pomaly ma pohltila Morfeova náruč.
**
Ráno sme odlietali. Poprosila som Ethana aby mi zbalil kufor a priniesol ho do ich izby. Nemohla som sa na neho pozrieť, nechcela som ho vidieť alebo cítiť. Vedela som, že keby sa niečo podobné stane neudržím sa a rozplačem sa ako malé decko.
"Ďakujem E." povedala som mu keď sa prirútil do izby s mojím kufrom. Vyzeral smutne.
"Čo sa stalo?" spýtal sa hned Grayson akoby mi čítal myšlienky.
"Poviem ti potom." odpovedal mu Ethan a s veľmi nečitateľným pohľadom mi podal kufor a šiel zbaliť aj ten svoj. Vedela som, že ho videl a vedela som aj to, že Grayovi nechcel nič povedať pretože by som to počula.
Potichu som si vzdychla, zobrala kufor a vyšla z izby. Nikoho som našťastie nestretla a výťahom zišla do hotelovej haly a sadla si na jednu z pohoviek, ktoré tam mali. Čakala som na ostatních a premýšľala. Takto to jednoducho nemôže skončiť. Už sa stalo toľko vecí, že táto jedna nás nemôže rozdeliť. Jednoducho nemôže. Budem bojovať.
"Dobré ráno Am." počula som Camerona, ktorý si vedľa mňa sadol a premeriaval si ma pohľadom.
"Som v poriadku. Nemusíš sa báť." pousmiala som sa aby mi aspoň trochu uveril a vytiahla si mobil. Hneď som to aj oľutovala. Svietila na mňa fotka mňa a Shawna, ktorú som mala na zamknutej ploche. Avšak, nezmenila som si ju.
Pomaly sa začali trúsiť aj ostatní iba Shawna som nevidela. Rozhodlo sa, že sa pôjdeme pred odletom ešte naraňajkovať. Raňajky tu boli vždy úžasné a ja som sa ich nevedela nabažiť, ale dnes mi nechutili. Nemala som chuť do jedla, chcela som byť doma a plakať do vankúša. Mrzelo ma to. Tak veľmi ma to mrzelo.
"Hej Am, jedz." videla som ako mi Grayson podáva misku s ovocím, ale nevedela som sa sústrediť a miska mi vypadla z rúk.
Jedna čašníčka, ktorá na mňa celý čas zazerala sa začala smiať. Nevedela som čo sa jej zdá také vtipné. Len mi spadla miska. No vedela som, že ma nemala v láske už keď sme sem prišli. Už predtým na mňa vyliala kávu.
"Mohli by ste prosím prestať? Len mi spadla miska, no big deal. Nič sa nestalo." pozrela som na ňu. Ona sa okamžite prestala smiať na plné hrdlo, len sa uškrnula a podišla ku mne.
"Počúvaj ma, ty malá krava. Toto je tu môj rajón a ty si môžeš tak zbaliť kufre a odísť tam odkiaľ si prišla. Ja tu velím a ja sa budem smiať koľko ja chcem. Počula som, že ťa mladý pustil k vode. Čakané." slizko sa usmiala na Graysona, ktorý stál pár metrov za mnou a odklopkala na podpätkoch preč. Zostala som ako obarená horúcou vodou. Nevedela som čo povedať.
"To je p**a." ozval sa Matt, ktorý doterat chrúmal croissant. Chalani okamžite priskočili ku mne a starostlivo na mňa pozerali. Mala som slzy na krajíčku, ale držala som ich pretože som im chcela dokázať, že to nič nebolo a že som v poriadku. Nebola som. Jej slová boleli aj keď to bola len čašníčka a neskutočná pipka.
"Poďme preč, prosím." povedala som ticho. Schovala som si tvár za vlasy a odišla naspäť do haly.
"Chalani, Shawn tu nieje. Zobral som mu wafflu, idem poňho počkajte aj s Am tu." Cameron nastúpil do výťahu a my sme čakali. Mali sme ešte dosť času aby sme sa dostali na letisko a vykonali všetky potrebné veci. Po asi 10 minútach sa Cameron vrátil, ale bol sám.
"Čo sa stalo?" spýtala som sa s otázkou v očiach a s nádejou, že už konečne pôjdeme domov.
"Povedal, že nechce ísť." odpovedal smutne Cam a ja som vedela, že toto bude tá chvíľa, ktorej som sa mala ešte nejaký ten čas vyhýbať.
"Idem ja." ozvala som sa, nečakala na reakciu a rýchlosťou blesku nastúpila do výťahu, stlačila tláčitko a čakala.
Vystúpila som na požadovanom poschodí a podišla k dverám izby, ktorá mi bola tak známa a zároveň tak ďaleká. Zaklopala som sa a čakala. Dvere cvakli, no neotvorili sa. Bol to signál, že môžem vojsť nech už som ktokoľvek. Všade bola tma. Závesy boli zastrené a po zemi bolo asi milión kapesníkov. Shawn sedel na posteli s hlavou v dlaniach a ja som počula tlmené vzlyky. Držala som aby som sa nerozplakala aj ja, ale vedela som, že to príde.
"Shawn?" povedala som do ticha izby, ktoré prehlušovali len jeho vzlyky. Zdvihol hlavu a hľadel na mňa jeho krásnymi očami, ktoré boli teraz červené a opuchnuté.
"America? Si to ty?" snažil sa zaostriť, v tej tme nebolo nič vidieť.
"Som. Shawn poď, prosím. Musíme ísť." povedala som mu a chytila ho za ruku. Shawn sa zdvihol, bez problému si obliekol mikinu a zobral kufor. Viac sme sa nerozprávali. Ani jeden sme nevedeli čo povedať. Obaja sme plakali. Oboch nás to mrzelo.
Vyšli sme na chodbu, Shawn zatvoril dvere od izby a otočil sa ku mne. Ani som sa nenazdala a drvil ma v náručí a plakal mi do vlasov. Ja som ho objímala okolo pásu a plakala mu do mikiny. Tento moment trval asi 3 minúty a potom sme sa od seba odtrhli. Nastúpili sme do výťahu a ja som si vtedy všimla to, čo dovtedy nie. Shawn stál predomnou, bol zlomený, uplakaný, usmrkaný a totálne mimo. Vedela som, že niekoho takéto som dnes už videla a keď mi to došlo bola som viac ako smutná.
Shawn totiž vyzeral presne tak, ako ja dnes ráno keď som sa pozrela do zrkadla.
________________________________
Hello bejbs! Tak sa hlásim po ukrutne dlhej dobe, že som späť. Poviem vám prečo som nepísala. Prišlo mi to ako keby to nikto nečíta a keďže neboli žiadne ohlasy ani nič podobné, prestala som. Teraz som si však všimla, že nejaké holky to ešte čítaju (ďakujem baby) a tak som sa rozhodla, že ešte budem písať.