Vlci

23.November

Chlad a bolesť. To sú dve veci, ktoré som po prebudení pocítila. Bola mi veľká zima a všetko ma bolelo. Počula som môj slabý dych a vánok, ktorý tancoval po vysušenom lístí.

Zodvihla som hlavu a poobzerala som sa do všetkých strán. Ležala som na mäkkom lístí, ktoré zasypalo celý povrch lesa. Veci som mala rozhádzané a batoh ležal vedľa mňa. Oblečenie som mala trocha roztrhané. Moja noha bola zaseknutá pod balvanom, keďže som bola blízko vysokej a strmej hory.

Pokúšala som sa vsať, ale kvôli mojej nohe pod balvanom, som to nedokázala. Bol príliš ťažký na to, aby som ho len tak rukami odvalila, ale pokúšala som sa o to. Nešlo to...

Tak som na to troška začala kašlať.

Namiesto toho, som si začala spomínať...

,,Sára už by sme mali ísť a odložiť túto turistiku na inokedy. Pozri aká sa k nám blíži búrka."

,,Ty si ma tu zavolala takže to tu aj dokončíme!" zakričala na mňa a predbehla ma. ,,Neboj nič sa nám nestane. Pôjdeme po ceste a nestratíme sa."

Pokračovali sme ďalej a búrka sa k nám blížila čoraz rýchlejšie.

,,No super už aj začalo pršať! Mali sme ísť a odložiť to!" zakričala som na ňu už príliš nahnevane.

,,Po dvoj kilometrovom chodení sem by sa mi asi nechcelo ísť naspäť!"

Vždy som vedela, že Sára je dakedy tvrdohlavá ale teraz ma o to presvedčila na sto percent. Začalo silno pršať a fúkať silný vietor. Sára sa pošmykla a skoro spadla dole z cesty. Silno som ju schytila, ale keďže pršalo, vyšmykovali sa mi jej dlane z rúk.

Pozrela sa na mňa vystrašeným a zároveň smutným výrazom. Bolo vidno že určite nechce, aby sa vyšmykla.

,,Nedovolím aby si spadla!" zakričala som a ďalej som sa snažila ju neupustiť. Veľmi pršalo a strašné blesky udierali neďaleko nás.

,,Sára bola si moja najlepšia kamarátka."

,,Aj ty mo-" a v tej chvíli nás oddelil silný vietor...

,,No nič musím sa z tadeto dostať." pobrala som ten najbližšie položenú palicu a skúšala kameň vypáčiť. Tentoraz sa mi to konečne podarilo a postavila som sa. Noha ma bolela tak veľmi, že som sa musela zase posadiť.

Pritiahla som si k sebe batoh, vybrala lekárničku a nohu som si ošetrila. Postavila som sa a rozhliadla som sa po nejakej ceste. No žiadna okolo nebola.

,,Vyzerá to na putovanie." a pomaličky som sa začala pohýnať.

Chcela som nájsť aj Sáru, ale musela byť veľmi ďaleko odo mňa.

Po dlhej dobe putovania a hľadania som vyhľadala. Prehrabovala som batoh ale žiadne jedlo som bohužiaľ nenašla. Tie lesné potvory my ho museli zožrať, kým som spala. Začala som sa obávať že, možno zomriem od hladu.

Sadla som si k stromu a oprela som si môj boľavý chrbát o neho. Potrebovala som odpočinok a jedlo. Vodu som vo fľaške našťastie mala. Vydržala som tam sedieť až do večera. Bola mi veľká zima a v batohu som nemala žiadnu druhú vetrovku, alebo mikinu. Triasla som sa.

Zrazu niečo zašuchotalo neďaleko mňa. Srdce mi začalo buchotať čoraz silnejšie a rýchlejšie. Triasla som sa ešte viac.

Cítila som že ma niečo určite zabije.

Začalo sa to približovať. Bol už večer a stromy robili väčšiu tmu v lese. Počula som ako sa to pomaly približuje ku mne. Videla som tieň stredne veľkého zvieraťa.

Povedala som si:

,,Dnes ešte nie!"

Schytila som kameň, ktorý bol najbližšie a hodila som mu ho asi do hlavy, lebo silno zaškriekalo a bežalo preč.

Už bola noc a nevedela som zaspať. Mala som spať na nakopenom lístí, ale pod ním boli kamene, ktoré som z tadiaľ nevedela odpratať.

K tomu mi ešte bola zima a mala som strach, že ma v noci niečo napadne.

Nakoniec som už konečne zaspala...