Vlci

26.November

Skoro ráno (asi 5:30) som sa zobudila na šušťanie v kríkoch dole pod skalami. Srdce mi začalo biť rýchlejšie. Okamžite som som sa tam zhora pozrela.

,,Robíš si sranu?! Tam je medveď?!"

Moje telo sa zalialo potom a zostala som nehybne pozerať.
Triasla som sa nie len kvôli tomu, že mi bola zima, ale strašne som sa bála. Každú chvíľu si ma môže všimnúť a vyliezť za mnou.

Určite by ma to namieste zabilo a zjedlo, lebo bolo vidno, že hľadá niečo na potravu.

Prišla za mnou vlčica. Asi kvôli tomu, že ma počula zobudiť sa. Sadla si vedľa mňa a potichu vrčala na medveďa. Z tej výšky ani poriadne nebolo vidno, že či to je mladé medvieďa, alebo krvilačný dospelý medveď. Navyše ešte bola celkom tma.

Vĺča ešte spalo v nore a my dve sme sa pozerali na to nebezpečné stvorenie.

Našťastie medveď odišiel a vlčica zabehla naspäť do nory.

Zakašlala som a zase si ľahla.

Ešte pred tým, ako som zaspala som počula prebehnúť vlčicu okolo mojej hlavy.

Keď som sa prebudila, vĺča ležalo predomnou.

Pomaly som sa zdvíhala, otičilo sa a skočilo na mňa. Začala som ho hľadkať.

Už z dialky som videla, ako vlčica ide k nám, ku skalám. Niečo niesla v papuli. Už som si mohla začať predstavovať, ako môže chutiť surové mäso.

Vyliezla na skaly a položila to pred noru. Bol to srnec. Už mŕtvy. Mňam...

Vĺča sa do srnca s chuťou zahryzlo, spoločne s matkou.

Nieee...! Prečo jaaa...?! Som veľmi hladná ale... toto sa mi veľmi jesť nechce... No... Kill me plz...

A odtrha som si trocha z neho. Mäso bolo krvavé, až mi to prišlo nechutné. Zo srnca trčali orgány, poliate krvou.

Zahryzla som sa do mäsa a naplo ma. Myslela som si, že na mieste hodím tyčku (keby niekto nevedel, znamená to, že sa skoro pozvraciam). No... musela som to zniesť, aby som prežila.

Keď sme sa najedli, zapila som to všetko vodou z fľašky. Už som tam mala málo vody, takže by bolo načase nájsť nejaké jazero, potok alebo rieku.

Hovoríte si: ,,Mohla si ešte doma myslieť na mapu...". ÁNO! Ja som si ju brala, lenže ako sa Sára predbehla predomňa, vybrala mi ju z vrecka.

Takže nič...

Vlčica sa zrazu postavila a s vĺčaťom zišla dole.

Ja som si len kvôli nim skoro zlomila druhú nohu, lebo ako zišli, pokračovali v ceste a ja som musela rýchlo zíjsť.

Keď som ich dobehla, pokračovali sme.

A sakra... ďalší vlk na obzore... no supeeer...

Velký, čierny a zdal sa byť silný.

A ten vlk... ROZBEHOL SA ZA NAMI!!!

Vlčica začala silno šťekať a vrčať.
Došlo k bitke. Vĺča fňukalo a skrylo sa za strom.

Rozhodla som sa jej pomôcť. Aj ona pre mňa zatial veľa uribila.

Rýchlo dole batoh a zobrala som z nehooo.....vreckový nožík.

Prišla som k vlkovi a zapichla nôž do chrbta. Zostal byť taký kludnejší, ale vlčica jeho trápenie ukončila. Padol...

Prišla som k vĺčaťu rýchlym krokom a zobrala ho na ruky. Pár krát som ho pohľadkala a išla som s ním k vlčici.

Ležala na zemi. Pribehla som k nej a vĺča položila za zem. Vybrala som z batohu lekárničku a ošetrovala som jej veľké rany na krku a nohách.

Dala som jej posledné zásoby vody a po desiatich minútach sme sa pohli ďalej.

Ani by som nepovedala a už bol večer. Vlčica prišla k random skalám. Bohužial boli celkom nízke, ale to celkom stačilo. Vyšplhali sme na ne a zaspali...

Ahoj! Prepáčte, že som túto časť vydala trocha (viac =D) pozdejšie. Ďalšia časť by mala výjsť tento týždeň cez výkend. Nebojte, teraz to až na tak dlho naťahovať nebudem (možno), pokiaľ mi vyjde časť. =D
-Bea♡