Vlci

30. November

UPOZORNENIE: Pokyaľ teraz dačo konzumuješ, tak to teraz rýchlo dojedz, alebo ak máš silný žalúdok, kľudne si pochutnávaj popri nechutnej časti :DDD.

~~~●●*●●~~~

Otvorila som oči. Pocítila som mierne šteklenie na mojej zranenej nohe. Chcela som sa poškrabať, ale hneď na to, keď som sa posadila som pocítila ukrutnú bolesť na čele. Dala som si na ruku na hlavu a zistila som, že tam mám veľkú ranu.

Ukrutne to bolelo a už som nemala pri sebe žiadne obväzy. Sídce som mala elastické, ale zabudla som si ich vyprať v tom potoku.

Krv som mala skoro po celej tvári a v bezvedomí som musela byť už asi deň.

Pozrela som sa na nohu, keďže ma rana ešte stále šteklila. Dala som si dole obväz a skoro som sa pozvracala. Taký humus som ešte v živote nevidela. Možno nejaké filmy, ale mala som istotu, že je to len maskované, umelá krv, atd.

Na rane sa mi hemžili biele červy. Nebolo ich veľa, ale myslela som že odpadnem. Tie červy mi to tam ešte zhoršili. Vtedy sa to trocha hojilo ale zase sa tá rana zväčšla a moja noha bola už v dezolátnom stave.

Už som to nemohla vydržať a vypráznila som žalúdok vedľa mňa. Okamžite som z batoha vybrala vodu a začala som si ranu oblievať. Či ma to bolelo alebo nie, všetky tie odporné živočíchy som zmývala z rany.

Slzy mi tiekli po lícach a ja som sa šprtala v rane, aby som ju celú vyčistila. Srdce mi búchalo o sto šesť a mala som pocit že si nohu úplne dodrbem.

Umyla som si ranu a dokonca náhodou som si aj už zašla ku kosti.

Už som na nohe ani poriadne bolesť necítila. Zomriem. Viem to. Či už ma tu niečo napadne, vykrvácam alebo zomriem na hlad, smäd, proste neprežijem tu. Nemám síl sa už ani postaviť. Ani pohnúť rukou.

Hlava ma bolí čím ďalej, tým viac a už mi tu nikto nepomôže.

Zaspala som. Bola som vyčerpaná a veľmi som stresovala.

Zobudila som sa večer. Aká náhoda. Bolo by dobré, keby som sa nezobudila vôbec.

Pozrela som sa do všetkých strán a všetko bolo také isté. Ale... na tej ľavej strane odomňa... TACKALI SA TAM DIVÉ PRASATÁ! Matka s MLADÝMI. MLADÝMI!

Keď ma uvidí, rovno ma prepichne alebo udupe.

Nejak som zabudla na to, že už by som chcela mať smrť za sebou. Treba sa len nehýbať a možno ma neuvidia.

Hlava nejak prestala bolieť a nohu som si necítila.

Sledovala som sviňu s malými a ani si ma nevšimli. Ach... matka a deti. Keby som len ja bola s mojou mamou. A so Sárou. A so všetkými mojimi kamarátmi a rodinou.

Zvláštne je... vlastne, teraz som si uvedomila... keby ma mali radi... nebola by tu hliadka a vrtulníky?

Ako... keby ma hladali, možno by tu nejaký ten vrtulník prišel a všimol si ma. Už... to je pomaly týždeň čo tu som a až tak ďaleko som zájsť nemohla.

Bože. Ešte začnem trpieť depresiami. Ale to je už jedno.

Zavrela som oči, a nechala sa unášať myšlienkami...

Ahojte!
Je tu nová časť a na ďalšiu už plánujem dať dačo nové a trocha zaujímavejšie. Každopádne... dúfam že sa ti táto časť páčila a nejak sa ti nespravilo zle :D. Samozrejme, časť môžeš ohodnotiť dole, či už hviezdičkou alebo komentom :).

-Bea♡