Vlci

24.November

Ráno sa mi vôbe nechcelo vstať zo zeme. Bolo mi príjemne, ale zima. Bola som hladná, ale v batohu som nič nemala. Ani jednu omrvinku.

Zodvihla som sa a započula som stáť niečo za mnou. Dychčalo to a znelo to ako pes, ktorý bežal rýchlo a dlho. Znelo ako keby to zviera bolo už vysilené. To dychčanie bolo však slabé a tenké.

Bála som sa otočiť.

Zodvihla som pomaly kameň vedľa mňa a rýchlo sa otočila.

Asi päť metrov odo mňa stálo mladé vĺča, ktoré sa pozorne dívalo na mňa.

Bolo zlaté a vyzeralo tak vystrašene a nevinne. V jeho očiach som však videla silného predátora a keby som sa k nemu priblížila, snažilo by sa útočiť.

Chvíľu sme sa iba tak na seba pozerali a v myšlienkach sa mi motali situácie, v ktorých sa mohol ocitnúť.

,,Mohlo zablúdiť alebo sa stratiť od svorky. Možno ma započulo, alebo zacítilo a pribehlo sa tu pozrieť. Možno tu len čaká na svoju mamu, ktorá niekde loví, alebo rovno číha za mnou a čaká, kým sa otočím...

Bála som sa v tej chvíli otočiť ale musela som byť aj trocha odvážna. V ruke som ešte stále držala kameň a pomaličky som sa začala otáčať.

Našťastie za mnou nič nebolo.

Otočila som sa naspäť a vĺča sa na mňa stále pozeralo. Bola som v tej chvíli pre neho nové stvorenie.

Natiahla som k nemu ruku

,,Poď sem ja ti neublížim. Nájdeme tvoju mamu."

Namiesto toho aby sa priblížilo začalo tak slabo vrčať a cúvať.

Ach, len keby som so sebou niečo mala. Jediné čo som mala bola voda a ešte nejaké haraburdy, ktoré som si brala na turistiku.

,,Nemôžem ho tu len tak nechať. Musím ho nejak presvedčiť, že mu neublížim a že mi môže dôverovať."

Začala som sa hrabať v batohu. Nič lákavé som vša- počkať? Môj plyšák!

Plyšáka v tvare indického slona. Prinášal mi šťastie všade kde som išla. Teraz ma zachránil pred istou smrťou.

Vybrala som ho z batohu, natiahla ruku držiacu slona k nemu a hovorila:

,,Na, tu máš."

Vĺča sa prekvapivo pomalinky približovalo. Videla som, ako keby mi začalo trocha dôverovať, ale až taká dôvera to určite nebola.

Pri mne sa zastavilo, pozrelo sa na mňa a schytilo hračku do svojich zubov. Myslelo si, že to je nejaká korisť a .... roztrhalo ju.

Nevadí. Kúpim si novú. Pokiaľ sa z tohto lesa dostanem.

Medzi tým, ako sa vĺča hralo s kúskami roztrhaného slona, som rozmýšľala, čo s ním urobím. Mám ho tu len tak nechať? Čo keď príde nejaká silnejšia zver a ublíži mu? Asi ho zoberiem so sebou.

Prišla som k nemu a zodvihla som ho. Bol taký mäkučký a zlatučký ako plyšiačik.  Zodvihla som hlavu zo slona, dala som mu ju do papuľky a vyrazila. Obidvaja sme potrebovali jedlo, lebo sme boli veľmi hladní. Všimla som si že vĺča už dajaký ten plyš dávno zjedlo. 

Putovali sme dlho a ja som stále hľadala aspoň jeden krík nejakých bobúľ. Medzi tým vĺča zaspalo na mojom ramene a hladkala som ho tak jemnučko, aby sa nezobudilo.

Potom ma to už prestalo baviť a sadla som si na peň zvaleného stromu. Napila som sa a nahromadila som mach aj suché lístie na dve kôpky. Na menšiu som položila vĺča, ktoré spalo tak tvrdo, že by som ho len tak ľahko nezobudila. Ja som si ľahla na väčšiu a pomaly som zaspávala...