Vlci

25. November

Keď som sa prebudila, hneď mi oči zaostrili na kôpku lístia, kde malo spať vĺča.

,,Kde sakra je?!"

Hneď som sa postavila a obzerala som sa po okolí. Nikde nič! Len stromy, lístie a moje pohádzané veci na zemi.

Rýchlo som ich zozbierala, napchala ich do batoha, dala si ho na chrbát a začala som ho hľadať.

,,Preboha! Čo keď ho cez noc niečo napadlo?!"

Asi desať minút som ho hľadala, ale v okolí nikde nič. Sadla som si na peň stromu, pri ktorom sme sa usadili a zamýšľala som sa. Teraz tu možno budem sama a potom ma určite niečo zožerie.

Bola som veľmi hladná a tak som to zapila vodou z fľašky.

Začala som myslieť na Sáru. Čo jej vlastne je? Stalo sa jej niečo? Čo keď už tu s nami nie je? Každopádne ju nájdem, aj keby to malo trvať týždne.

Zrazu ma niečo potiahlo za bundu. Rýchlo som sa otočila a tam moje vĺča! Nestratilo sa. Bolo sa tu asi len poobzerať alebo niečo hľadať.

Zobrala som ho na ruky a objala som ho. Som rada že sa mu nič nestalo. Položila som ho na lístie a začala som ho hladkať. Mám ho rada.

Vybrala som fľašu a naliala som trochu vody do hrnčeku, ktorý som si len tak zobrala. Položila som mu ju pred neho a začal piť jak o život. Bol veľmi smädný. Aspoň v dačom pomôžem.

Keď dopil, zobrala som ho na ruky a pokračovali sme v ceste. Vĺča ma nonstop oblizovalo. Liezlo mi to na nervy. Keď som to už nevydražila položila som ho na zem a nech ide za mnou. Veď ja už ho niesť nebudem. Aj tak je už veľký a ťažký na to, aby som ho niesla. Nech sa naučí. Musia platiť dajaké pravidlá.

Len čo som ho položila, rozbehol sa na opačnú stranu. Rýchlo za ním! Bolo dosť rýchle ale aj tak som ho dobehla a zodvihla. Bože len on nie. To vĺča je jediné, čo mám teraz momentálne rada. Nič iné ma nezaujíma len prežiť s ním v tomto nekonečnom lese.

Dala som si ho na rameno a v ten moment som hneď zbadala, za čim bežal. L-len toto nie.

,,Dofrasa! Jeho matka!"

Stála asi tak tristo metov odo mňa a čumela na mňa. Vrčala a bola pripravená sa rozbehnúť a zaútočiť. Hmmm....... byť roztrhaný vlkom. Aká krásna smrť....

Vĺča sa len mykalo na mojom ramene. Opatrne a pomaly som ho položila na zem. Ono sa rozbehlo k svojej mame a ona za ním. Pekný pohľad. Ach.... len keby som sa ja tak stretla s mojou mamou....

Ako sa vĺča privítalo s mamou, bežalo naspäť ku mne a začalo po mne skákať. Zodvihla som ho.
Vlčica sa na mňa pozrela vražedným a krvilačným pohľadom. Prekvapivo zavrčala a pricupkala ku mňe. Sadla si predomňa. Tak moja smrť sa asi prekladá na inokedy.

Poškrabala ma po nohe. Bola som vydesená a tak som najprv nevedela čo chce. Položila som vĺča na zem a vlčica odchádzala. Vĺča ma olízalo po ruke a cupitalo za ňou. Nevedela som, že či mám ostať tu a prežiť bez pomoci, alebo ísť za nimi a oni ma snáď dakde odnesú.

Išla som za nimi.

Nasledovala som ich a vlčici to dajak nevadilo. Išli sme dlho a bola som neskutočne hladná. Zjedla by som snáď všetko.

Po dlhšej dobe putovania, sa vlčica zastavila a sadla si spoločne s vĺčaťom. Chôdza ma celkom zahriala. Sadla som si vedľa nich a vĺča sa pritúlilo ku mne. Škrabkala som ho za uškom a zavrelo oči. Po asi piatich minútach sa vlčica postavila predo mňa. Naklonila hlavu na pravú stranu a sadla si. Tak...divne sa na mňa pozerala, ako keby mi nedôverovala.

Potom som k nej natiahla ruku a chcela som ju poškrabať. Keď som sa jej dotkla, trocha sa uhla, ale potom som ako keby dostala povolenie na škrabanie. Škrabala som ju za uchom tiež.

Potom sa postavila a vyzeralo to tak, ako keby sme už nemali zdržiavať a mali by sme sa pohnúť. Postavila som sa a dala si vĺča na rameno.

Išli sme ďalej.

Pomaly sa stmievalo a vlčica zrýchlila krok. Došli sme k nejakým skalám a vyskočila hore na nich. Obzerala sa a ja som vyliezla s vĺčaťom za ňou.

Našla noru. Položila som vĺča a zaliezlo spolu s matkou do nej. No super. A ja mám byť akože vonku? No....nevadí. Vedľa nori bol taký vysunutý balvan a pod ním bolo miesto. Tam som zaľahla a zaspala som.....

Dúfam že sa Vám tieto diely príbehu Vlci páčia. Môžete sa tešiť na ďalší diel. (Nwm kedy bude, ale nebudete čakať dlho X3 )
-Bea♡