Vlci

1. December (časť 1.)

Ráno som sa zobudila na šteklenie, na mojej hlave. Otvorila som oči a zdalo sa mi, že som ten najšťastnejší človek na svete!

Nadomnou stálo vĺča! Za ním stála vlčica a pár vlkov zo svorky. Počkať... oni si po mňa prišli? Myslela som, že na mňa úplne zabudli.

Vĺča som zovrela do rúk a schúlila sa do klbka. Vĺča sa mykalo a vykĺzlo mi z rúk. Utekalo k vlčici a tá pristúpila ku mne. Položila hlavu na tú moju, akokeby ma nejak prijímala a odcupkala asi meter odomňa.

Pozerala sa na mňa. Chcela som sa postaviť, ale tá noha... akokeby bola paralizovaná a nevedela som sa postaviť. Chytila som sa vetvy a postavila na jednu nohu.

Po jednej som chodiť vedela, ale po tej druhej vôbec. Tak som len tak krývala a pohli sme sa z miesta.

Tí ostatní vlci sa na mňa len tak čudne pozerali, akokeby som bola nejaký mimozemšťan ale ani sa im nečudujem. Vedela som, že títo vlci sú len malá časť zo svorky.

Išli sme strašne dlho. Celé hodiny som len krývala a fňukala.

Ani si neviete predstaviť, ako ma to začalo bolieť, moja noha bola úplne paralizovaná a tie sprepáčením nevšímavé chlpaté chumáče išli az príliž rýchlo na moje tempo.

Po dlhom cestovaní, sme mali výjsť na horu. Skoro som infarkt dostala, že sa ešte s tou boľavou nohou budem musieť trepať hore.

Potom, sa ale stalo čosi nečakané. Aspoň pre mňa... Dobré bolo to, že som nemusela šplhať na tú horu. Vlčica 3-krát poškrabala na taký... stredný balvan. Odvalil sa a pozerala som s otvorenými ústami.

Viedla tam chodba, ale v nej bol skrčený, pozerajúc na mňa chlapec. Ja neviem.... mohol byť tak rovnako starý plus mínus ako ja.

Pozerali sme sa na seba, ako na neznáme tvory, akurát ja s otvorenými ústami a vypúlenými očami.

On sa na mňa pozeral ako tí vlci, ktorí ma prvý krát videli.

Mal čierne rozstrapatené vlasy a oblečenie staré, špinavé, trochu aj od krvi. Mal hnedé oči a na to, že bol skrčený, vyzeral byť vysoký. Aleee... nevyzeral zle.

Všetko sa mi tak trochu začalo spájať. To vĺča by sa ani na mňa vtedy nepozeralo. Však jasné, prišla som mu podobná ako on. Preto aj vlčica na mňa neútočila alebo neutiekla. Bola som jej ako človek podobná.

Vtom vlci aj vlčica vošli dnu a ten chlapec vyšiel von. Fuu... ten bol ale vysoký oproti mne.

Neisto som sa na neho usmiala a začal sa smiať. Čo mu sakra príde až také vtipné?! Noha úplne napadrť, o chvílu mi z nej začnú vyliezať hady, celá špinavá, vymrznutá, trochu od krvi a jemu to príde vtipné.

,,Mala si vidieť svoj výraz keď si ma prvý krát zbadala." povedal.

Vôbec by som nepovedala, že vie rozprávať. Však podľa toho ako vyzerá, už tu musí byť fakt dlho.

,,Ehmm... čo prosím?"

,,Že vyzeráš smiešne."

Mala som ho chuť zaškrtiť. Ten smiech ho prejde.

,,Môžeš mi povedať, kto si, kde to som, prečo, ako, kde a ..."

,,Všetko sa dozvieš. Vidím v akom si stave, takže poď dovnútra. Nejak ti tú nohu spravím."

Prerušil ma. Len som na neho pozrerala. Pristúpil k 'nore' a povedal:

,,Dámy majú prednosť..."

a vošla som dnu. On vošiel za mnou a zavrel otvor. Išla som za svetlom a keď som vošla z tunela, skoro mi oči z jamiek vypadli...

Ahoj!
Taaak toto je koniec 1. časti 1. Decembra. Rozdelila som tento deň na 2 časti, lebo by to bolo až príliž dlhé. Neviem, ledy výjde druhá časť, ale môžete sa na ňu tešiť. Môžete zanechať aj nejaký komentár a kliknúť na hviezdičku 👇.

Tak zatiaľ ahojte!😜✋

-Bea♡