Theory Of Life

-1-

Noel - 6:30 am

Ak ste sa už stretli s názorom, že ľudia  žijúci na tomto svete sú rozdelení na dve skupiny, možno so mnou budete súhlasiť, keď poviem, že je pravdivý. Všeobecne je známe, že ľudia sú odlišní, či už farbou pleti, farbou vlasov alebo jazykom, ktorým sa dorozumievajú. Taktiež počúvajú rôzne žánre hudby a pozerajú rôzne seriály. Niektorí jedia hranolky s kečupom, iní bez neho. Sú ľudia, ktorí sa sprchujú ráno a sú ľudia, ktorí sa sprchujú večer.
Možno vám toto celé delenie príde absurdné, no dúfam, že som vás teraz presvedčila. Nie? Nevadí, pretože aj napriek tomuto všetkému si myslím, že v každom z nás je niečo, čo máme všetci spoločné. Žiaľ, nemôžem vám povedať, čo to je, pretože to sama neviem. Ale nezúfajte, mám svoje teórie. A nie som sama kto ich má. Vlastne, teóriami to všetko začalo, a keď myslím všetko, tak verte, že naozaj všetko.

"Aké je tam teraz počasie?" spýtala som sa.
Hlavu obrátil smerom k oknu, ktoré bolo dokorán otvorené.
"Takmer bez oblakov. Nečudoval by som sa, keby som videl dúhu, na ktorej skáče jednorožec." odpovedal.
"Kedy tam naposledy bolo slnečno?"
Poškriabal sa za zátylkom.
"Myslím, že na moje trináste narodeniny."

Zasmiala som sa.
"Mám pocit, že obaja žijeme na nesprávnych miestach."

"Prečo?" nechápal.

Notebook som pootočila tak aby videl na okno, ktoré som mala v izbe.
"Vidíš, ako je vonku?"

Prikývol.
"Svieti slnko. Tu totiž stále svieti slnko. Preboha, veď ja ani neviem, aké je to zmoknúť. A to ani nehovorím o tom, že som nikdy neochutnala sneh!" rozhodila som rukami.

Zasmial sa.
"Noel, myslím,  že si viac depresívna než obvykle."

"Len si rob srandu." za ucho som si zastrčila neposlušný prameň vlasov.

"Už musím ísť. O chvíľu mi končí voľná hodina." povedal vetu, ktorú som v tom momente chcela počuť najmenej.
Aj napriek tomu som však prikývla a usmiala sa.
"Maj sa."

Naposledy som ho videla sa usmiať a zatvorila som notebook.
"Tak zase zajtra." zamumlala som.

Takto to bolo každý deň. Ráno som sa zobúdzala s pocitom, že sa s ním porozprávam, zo školy som odchádzala s pocitom, že ho uvidím, aj keď len cez web kameru a večer som zaspávala s pocitom, že sa mu zdôverím s ďalšími myšlienkami.
To, že väčšina myšlienok bola o ňom však nevedel. To nevedel nikto.
Niektoré rozhovory boli dlhšie ako tie ostatné, niektoré mali svoj význam, iné boli skrátka len výkriky do tmy. Stále som sa však na ne tešila.

Niekedy som mala nutkanie siahnuť do obrazovky notebooku a vytiahnuť ho z neho ako keď kúzelník vytiahne zajaca z čarovného klobúku. Ale ako všetci vieme, kúzla neexistujú a tak isto neexistuje ani možnosť vytiahnuť ho z obrazovky.

Ale nebojte sa, rozhodne vás ušetrím nudných a nezaujímavých báchoriek o oddelenej láske a podobne.
Nikto ich nemá rád, pretože sú na každom rohu a ja rozhodne nechcem aby ste skoncovali s čítaním v strede kapitoly len preto, lebo začnem rozprávať o odlúčenej láske.
A okrem toho, je to úplne inak.

Keď som nastúpila na strednú školu, učila som sa žiť ako samotár. Nemôžem popierať, že sa mi to nepáčilo. Chodila som si do školy kedy sa mi zachcelo; nemusela som na nikoho čakať, pri obede som čítala knihy alebo dorábala domáce úlohy a počas hodiny ma nikto nevyrušoval žiadnymi papierikmi alebo otravným šepkaním. Mala som kamarátov, to áno, no nikomu som nedovolila zblížiť sa so mnou. Boli sme len kamaráti, čo sa pozdravia na chodbe, pri obede spolu prehodia pár slov a po škole spolu občas zájdu do cukrárne alebo do kina.
Tak mi to vyhovovalo, pretože ak by som im o sebe niečo viac prezradila, neskôr by som to oľutovala. Nevravím, že oni mi svoje tajomstvá nehovorili, ale asi vedeli čo robili, keďže som žiadne z tých tajomstiev nevyzradila. Bola som ich bútľavou vŕbou, ktorej sa môžu vyžalovať, ale aj pochváliť. Zniesla som aj klebety a verte či nie, ak by som sa ich rozhodla použiť, celá školy by mi ležala pri nohách (to však, samozrejme, neplánujem urobiť).
No a práve preto som potrebovala svoju bútľavú vŕbu. Niekoho, kto ma nepozná, koho nepoznám ja a koho nikdy nestretnem.
Trikrát hurá pre program, ktorý zaobstaráva výmenných študentov!

Keď som na strednú chodila už druhý rok, škola prijala podmienky pre tento program a oficiálne začala prijímať študentov z iných krajín. Niektorí od nás odišli, iní zase prišli. Ja som však vždy ostala.
Asi v polovici druhého roku môjho štúdia na škole k nám prišiel prvý turnus žiakov. Všetci vyzerali inak. Iná národnosť z nich priam kričala, a mne sa to páčilo.
No spomedzi asi dvadsiatich zaujímavých ľudí, ma paradoxne zaujal na prvý pohľad úplne všedný chlapec. Potom, čo sa môj kamarát Max nabúral do školského systému som zistila, že všedný chlapec sa volá Matthias Jensen. Jasné, že osobné stretnutie a nasledné spýtanie sa na jeho meno by bolo oveľa jednoduchšie ako nabúrať sa do školského systému, no ja som nechcela aby ma poznal. Zato ja som o ňom vedela všetko, čo by sa obyčajného človeku zdalo potrebné.
Matthias mal otca z Nemecka a mamu zo Spojeného kráľovstva. Sedem rokov žili v Mníchove, no potom sa presťahovali do Londýna. Tam sa mu narodil súrodenec a začal tam chodiť do školy. Plynule hovorí tromi jazykmi a štyri roky trénuje šerm.
To bolo všetko, čo som o ňom zistila. Je toho pomerne dosť, no mne to prirodzene nestačilo. A tak, keď som zistila jeho email som mu napísala. Vydávala som sa za predsedkyňu programu a on mi to neuveril. Áno, skutočne zrazil moje ego až k bodu mrazu iba tým, že mal tú istú úroveň inteligencie ako ja.

Vsetko sa zdalo byť stratené, až do konca týždňa, keď mi napísal na facebooku. Aby pôsobil vtipne, použil tú istú frašku ako ja. Jeho cieľom bolo pobaviť ma, a to sa mu podarilo.
A tak to začalo. Vlastne nie, začalo to teóriami.
Matthias nevedel ako vyzerám. Nevedel o mne nič. Preto začal a tými teóriami o mojom vzhľade, povahe a záľubach.

Teórie sa stali niečím, čomu sme rozumeli iba my dvaja. Nikto iní. A to aj potom, čo po pol roku odišiel naspäť do Londýna. Aj po tom polroku neprestal s rozmýšľaním o mojom vzhľade.

Keď som mu navrhla videochat, najskôr vahal. Predsa len, keby to s jeho teóriami nevyšlo, určite by ho to hnevalo. Tak isto ako mňa hnevá, keď niekto pokazí moju predstavu o postave tým, že ju prirovná k nejakému hercovi. No nakoniec súhlasil. Jeho prvá veta, ktorú vyslovil potom, čo ma uvidel bola viac než prekvapujúca.

"Neverím, že som sa celý ten čas rozprával s tak krásnym dievčaťom."

8:25 pm

Nerada som si to priznávala, ale som naozaj šťastná, že mám veľkú rodinu. Teda, iba niekedy.
No a veľká rodina sa rozná veľký dom. Dve kúpeľne, dva samostatné záchody, dve detské izby a dve spáľne. Aj napriek tomu, že mám izbu len pre seba, takmer vždy sú dvere otvorené a každou minútou je v nej viac a viac ľudí. Poznáte to; mama vám do izby prinesie čisté oblečenie a zdrží ju prezeranie si mojich zošitov, aby sa ujistila, že si pekne všetko zapisujem, no keďže mama je len jedna, všetci sa hrnú za ňou.
Mladšia sestra Molly prišla do mojej izby presne dvanásť minút potom, čo sem prišla mama. Vraj nevie nájsť svoju tmavozelenú mikinu s nejakým trápnym nápisom. Mama jej na to povie: "Dala som ju oprať, bola na nej škvrna od kečupu."
Molly zvraštila čelo a odišla z mojej izby.
Štrnásť minút po maminom príchode do izby vstúpil Richie s prosbou obrátenou na mamu.
"Prídeš mi prosím prečítať ďalšiu rozprávku?"

Richiemu to zazlievať nemôžem, má len päť a čítať ešte nevie. Preto sa mama postavila zo stoličky a pobozkala ma na čelo s poprianím dobrej noci. Richie aj mama napokon odišli z mojej izby.
Našťastie, malý Jimmy ešte chodiť nevie a už dávno spí.

Mojou jedinou záchranou sú haldy kníh na poličkách nad posteľou. Občas sa stáva, že vďaka nim prebdím celú noc, no vždy to stojí za to.

0:55 am

...