Theory Of Life

-2-

Matthias - 1:43 pm

Väčšinou sa sám seba nepýtam, čo som urobil zle a čo naopak dobre. Väčšinou sa so sebou nerozprávam, príde mi to divné, no teraz som tak urobil.
Školské jedálne sú presne také, aké by sme ich nechceli. Všetci to poznáme; dlhé rady na jedlo, ktoré stojí za hovno (nebudem sa ospravedlňovať, ak práve niečo konzumujete, je to váš problém), neustále hľadanie voľného miesta na sedenie, pretože, ako som už stihol zistiť, klasické obsadzovanie si svojich obľúbených miest, ako to býva v amerických filmoch je jedna veľká fraška. Žiadne Sadnem si k smetnému košu, lebo tam sedím najradšej tu nefunguje. Skrátka si sadnete tam, kde je voľné. A napokon celých dvadsať minút, ktoré mne osobne na naobedovanie sa nestačia. Avšak, aj napriek tomu všetkému na obed chodím.
Ale aby som sa vrátil k tomu, čo momentálne pokladám za dôležité.

Ako som už spomínal, nepýtam sa sám seba, kde som urobil chybu, pretože vždy presne viem čo som posral. No dnes sa tak stalo.
Stál som (ako inak) v asi najdlhšom rade aký sme tu kedy mali a pozeral som sa na svoje zablatené topánky, keď vtom mi niekto poklopkal po pleci.
Bolo to dievča, takmer o dve hlavy nižšie ako ja. Nervóne sa hralo s prameňom kučeravých vlasov a topánkou klepalo o špinavú podlahu.
"Mohla by som ísť pred teba?" spýtala sa.

Najprv som si myslel, že som zle počul, no keď svoju otázku zopakovala, bol som si istý, že jej preskočilo.
Pozrel som sa na koniec radu a znova na to dievča.
"Prepáč, ale nie."

Dievča na mňa uprelo svoje veľké oči a môžem vám odprisahať, že som v nich videl slzy.
"Ale ja sa ponáhľam."

Pokrútil som hlavou.
"Ja tiež, mám matiku a už tu stojím dobrých desať minút."

Presne som vedel o koho išlo, no neoslovil som ju menom. A tiež viem, že ak by sa dostala na rad, zobrala by si maximálne jedno jablko, aby si nepokazila jej perfektú postavu. Zato ja som hladný ako svorka vlkov, pretože som si doma zabudol desiatu a zjedol by som aj klince (nemal by som to hovoriť nahlas, pretože sa bojím, že by kuchárky s radosťou na ďalší deň naservírovali klince s oblohou).
A tak sa to dievča odulo a povedalo slová, nad ktorými sa nejednému inteligentnému človekovi rozum zastaví.

"V Nemecku ťa fašisti neučili ako sa máš správať k ženám?"

Pár ľudí sa otočilo mojim smerom, no keď uvideli to dievča, so smiechom pokrútili hlavou.
Keď odišlo (volá sa Mia, ale to meno sa mi hnusí, preto ho radšej nevyslovujem), chalan predo mnou sa otočil smerom ku mne.
"Práve si ju mohol vidieť v jej plnej kráse. Som Theodore. Žiaden Theo." podal mi ruku a ja som ňou potriasol.

"Nemusíš sa predstavovať, viem kto si. Mám skvelú pamäť, preto nemám takmer žiadnych kamarátov. Ale mne to nevadí."

Nevadilo mi, že veľa rozpráva, aspoň som sa tak veľmi nesústredil na Miu a jej slová.
Naozaj si ľudia myslia, že keď pochádzam z Nemecka, automaticky musím byť potomkom Hitlera a vyznávať nacizmus?
No najviac z toho všetkého ma hnevalo, že som sa na nanosekundu zamyslel, čo som urobil zle. Hneď som toho ale oľutoval, preto som nad Miou a jej poznámkou len pokrútil hlavou.

Obed som zjedol s Theodorom.
Nie, žeby som nemal kamarátov, mám ich hneď niekoľko, akurát jeden z nich nechodí na obed a dvaja boli na nejakej olympiáde pre šprtov. Na tú olympiádu sa učili najmenej polroka, preto vravím pre šprtov.
Ale nevadilo mi to, Theodore sa ukázal ako skvelý spoločník. Takmer celý čas čo som jedol svoj obed rozprával iba on. Jeho monológy neboli také zaujímavé ako tie Noeline, ale aj tak sa dali počúvať.
Noel mi nechá priestor na vyjadrenie svojich myšlienok, Theodore sa na názor nepýta. Len hovorí čo mu zíde na myseľ.

8:21 pm

NieSomHitlerovPotomok: Asi som dnes niekomu zlomil srdce.

ChodiaciSarkazmus: Ó, to vyzerá na pekelne dlhý monológ. Tak, spusti!

Nerád som Noel písal počas jej hodiny. Ak by jej učiteľ zabavil mobil, bolo by to hlavne kvôli mne a to by som nechcel.
Noel však nejakým záhadným spôsobom stíha počúvať výklad učiteľa a zároveň odpisovať na moje žalospevy. Za to ju obdivujem.
A tak som jej teda napísal všetko čo sa dnes stalo. Nezabudol som ani na Theodora a jeho vtipnú poznámku.

ChodiaciSarkazmus: Prvá vec; Mia je hrozné meno. Naozaj som nepočula viac tuctovejšie meno ako je toto. Oprava, počula, je to Zoe. Po druhé; Mia očividne nepozná rozdiel medzi fašizmom a nacizmom. Po tretie; Theodore je fajn chlapík, toho sa drž a po štvrté; dúfam, že tá ryba, čo bola na obed ti chutila.

NieSomPotomokHitlera: Sue

ChodiaciSarkazmus: Sue? Jasné, Sue! Doboha, ako to, že mi nenapadlo meno Sue?!

NieSomPotomokHitlera: Čo chlapčenské mená?

ChodiaciSarkazmus: ...
                                
Tri bodky boli znakom premýšľania. Noel práve premýšľala nad najtuctovejšími chlapčenskými menami.

ChodiaciSarkazmus: Jack, Thomas, Max. Títo sú moji favoriti.

NieSomPotomokHitlera:  Zack, Ben a William.

ChodiaciSarlazmus: Sakra! Benson ma zbadal. Už musím, ahoj.

10:31 pm

Viem, že už je na večeru neskoro, no ja som neskutočne hladný. Mama urobila na večeru zapekané cestoviny, no bez mäsa. Takže som sa veľmi nenajedol.
Preto som vyšiel z izby (nerobím to často) a zamieril do kuchyne, kde je chladnička.
Nevšimol som si však, že otec stále pozerá nejaký seriál.
"Ideš vyjedať chladničku?" spytal sa potichu, no aj nepriek tomu som takmer poskočil.

"Tak nejako." keď hovoril, jeho nemecký prízvuk sa bil s tým bristkým. Nebolo to zlé, dalo sa na to zvyknúť, no mne sa to zdalo veľmi vtipné.

Z chladničky som vytiahol mlieko a nalial som si ho do misky s cereáliami.
"Nemal si už spať?" spýtal sa ma.

"To sa môžem spýtať aj ja teba. Našťastie chápem tvoje potreby, medzi ktoré patrí aj dopozeranie série tvojho obľúbeného seriálu."

Otec sa zasmial, no potichu, pretože nechcel zobudiť ostatných.
Zo stola zobral mlieko a napil sa z neho.
"Vieš, čo by ti na to povedala mama?"

"Poháre sú v skrinke nad drezom." znova sa zasmial.