Theory Of Life

-7-

Noel - 12:54 am

"Všetko najlepšie, Noel!" zakričala cez celú jedáleň Lia.
Si dva dni pozadu.
Nasilu som sa usmiala a ďalej som sa predierala cez dav ľudí čakajúcich na jedlo k voľnému stolu, kde už sedeli ľudia, ktorých som neznášala najmenej.
"Nevedel som, že Lia vie, kedy máš narodeniny," povedal Max a odpil si z džúsu v krabičke.

"Úprimne som nevedela ani, že ma pozná," priznala som sa.

Bola to pravda. Tak ako som ja nepoznala každého som dúfala, že každý nebude poznať mňa. Nie raz ma síce mohli spoznať vďaka úprimným príhovorom, ktoré som vlastnoručne písala každý rok na privítanie nového školského roku, vďaka neustálemu pobytu v riaditeľni kvôli neprimeranému slovníku alebo vďaka nehorázne úžasným názorom. Nechcem, aby to vyznelo samoľúbo, no založila som krúžok, ktorý sa venoval právam žien a ľudia ho s radosťou nazývali Spolok feministiek. Nevadilo mi to, pretože to bola pravda. Neskôr som ho však opustila, pretože velenie prevzala Monica Pearová, pretože sa ukázalo, že má lepšie vodcovské schopnosti. Ani to mi nevadilo, pretože sa Spolku darilo, a to ma tešilo.

"Nebola v Spolku?" spýtala sa Ella.

Snažila som sa prehltnúť kúsok grilovaného kurčaťa, no nešlo to, preto som sa napila vody.
"Myslím, že tam bola len raz, pretože ju nebavilo počúvať nudné monológy ostatných účasníkov Spolku," znova som sa napila vody.
Vtedy sa mi však Ella položila otázku, na ktorú som vôbec nebola pripravená.
"A čo ty a Matthias?"
Prekvapilo ma, že si vôbec pamätá jeho meno.
Pri tej otázke zbystrel aj Max a obaja odo mňa vyžadovali odpoveď.

"Myslím, že na túto otazku nedokážem odpovedať, pokiaľ ju nespresníš." znova som zapila kurča.

"Ako sa má? Ako sa mu darí? Čo k nemu cítiš?" naozaj som sa snažila odignorovať poslednú otazku. Veľmi.

S odpoveďou som si dávala načas. Bavilo ma pozerať sa na netrpezlivú Ellu a na zvedavého Maxa, ako doslova čakajú na slová, ktoré vyslovia moje ústa.
"Má sa fajn," znela moja odpoveď.

"Noel!" okríkla ma Ella.

Max sa zasmial a ďalej sa venoval porcií jedla, ktorú mal pred sebou.
"Nemohla si čakať, že ti povie niečo iné," povedal.

"Ale, však si s ním v kontakte už viac ako rok a ty mi povieš, že sa má fajn?!"

Mykla som ramenom.
"Je to pravda."

Ella neveriacky pokrútila hlavou a flustrovane sa začala prehrabávať v cestovine.
Vtedy ma však osietilo.
"A čo vy dvaja?" spýtala som sa.

Ella pustila vidličku a Max sa takmer spýtal to isté, čo ja pred chvíľou, no skočila som mu do reči.
"Nevravela si náhodou, že ta Max pozval von?"

Maxovi sa z tváre vytratil úsmev a stratil aj farbu.
"Kurva, skoro som zabudol, mám angličtinu, musím letieť." vysúkal zo seba a už ho nebolo.

S úsmevom som sa oprela o operadlo stoličky a svoj pohľad zapichla do Elly.
"Tak?"

Nahnevane položila vidličku a pozrela sa na mňa.
"Spokojná?"

Počkala som si, kým sa na mňa pozrie a vtedy som sa znova usmiala.
"Nadmieru."

3:03 pm

Konečne svietilo slnko. Mala som pocit, že sa mi do tela vracia život a v žilach mi znova koluje horuca krv. Opäť sa mi na tvári objavili pehy a pokožka sa leskla, keď sa jej lúče dotkli.
Cesta domov nebola dlhá, no v tento deň to bolo inak. Bola som zahĺbená do svojich chaotických myšlienok a to spôsobovalo, že sa mi cesta zdala takmer dvojnásobne dlhá. Nevadilo mi to. Potrebovala som rozmýšľať, skrátka som to potrebovala.
Čo robia ľudia, keď dovŕšia osemnásť?

Alkohol ešte piť nemôžem, no cigarety by smi možno predali. Akurát, že nechcem, aby mi ich predali, pretože nefajčím. Vodičák som pokojne mohla mať od šestnástich, no neviem načo by mi bol, keďže chodím do školy autobusom. Síce sú moje úspory postačujúce na malé šikovné autíčko, zdá sa mi zbytočné ho kupovať.
Mohla by som si v nejakom zašitom erotickom obchode kúpiť časopis, v ktorom sú ženy vyobrazené v čiernych latexových čižmách a s bičom v ruke, no to sa mi zdá ešte nezmyselnejše, ako kúpa auta. A ani nehovorím o tom, ako veľmi ma to poburuje.
Mám osemnásť, môžem si robiť čo chcem, no ani za svet neviem prísť na to, čo by som chcela robiť.
Hlboko v mojej hlave sa na povrch derie neposlušná myšlienka, na ktorú som celkom zabudla.
Pôjdem do Londýna.

8:59 pm

"Čo si o tom myslíš?" spýtala som sa mamky.

Sedela oproti mne na posteli a ani sa nesnažila skrývať prekvapenie.
"Noel,..." začala, no ja som ju nenechala dopovedať.

"Ja viem mami, nie je to zrovna ľacné, no letenky už nie sú tak drahé, ako bývali. Mám našetrené peniaze, ktoré by mi mali vystačiť na mesiac. Bývala by som u Matthiasa a, a škola by nevadila, je takmer koniec roka, no a,..."

"Noel, myslím si, že je to skvelý nápad." povedala zrazu.

Vtedy môj mozog prestal pracovať. Vnímala som mamku, ako sa na mňa pozerá a na tvári má obrovský úsmev, no jej slová som nevedela spracovať.
"Vlastne, som nad tým uvažovala už dávnejšie. Spolu s otcom. Na konci mája otec odchádza do Londýna, kvôli veciam ohľadom ďalšej misie v Iráne a nejakú dobu tam ostane. Otázkou je, či by si chcela bývať v apartmáne spolu s otcom," povedala.

"Jasne, že áno!" vykríkla som, no mamka ma hneď zahriakla, lebo Richie už spal.
Potom sa však usmiala a ja som sa jej hodila okolo krku.
"Ďakujem, ďakujem, ďakujem!" opakovala som.

"A s letenkami si nerob starosti, otec povedal, že ti ich zaplatí on," znova sa usmiala a ja som vedela, že lepšie to už nemôže byť. Nie kvôli tomu, že odlietam do Londýna (samozrejme, že to to skvelé), no kvôli tomu, že uvidím človeka, ktorému slepo dôverujem viac ako rok a dúfam, že naživo je taký istý, ako cez obrazovku môjho notebooku.

Pokojne môže byť aj lepší.