Theory Of Life

-5-

Noel - 5:01 am

Niežeby som mávala nepokojný spánok, to nie, ale občas sa mi stáva, že sa zobudím v strede noci (dnes to bolo skoro ráno) a mám pocit, že som prespala celý deň, no pritom som spala necelé štyri hodiny.
Tak to bolo aj dnes. Vstala som niečo po pol štvrtej a odvtedy som bez pohnutia ležala na posteli a tupo zízala na priveľmi biely strop nad mojou posteľou.
Po desiatich minútach som sa zmierila s tým, že už nezaspím, no bála som sa, že ak výjdem z izby zobudím celú rodinu, preto som ostala na mieste. Vďakabohu, že cez okno vidím ulicu a nie našu záhradu!

Sadla som si na parapetu a na nohy som si natiahla hrubé ponožky. K dokonalému klišé chýbala už len horúca čokoláda alebo zelený čaj a klopanie daždových kvapiek na okno. A, samozrejme chlapec, ktorý by stál presne pod lampou, mokrý od toľkých kvapiek so zrakom upretým na okno, v ktorom sedím.
Táto štvrť je však "rodinná", preto sa tu každý pozná s každým, všetci sa s radosťou navštevujeme a obdarúvame sa na Vianoce. Však to poznáte, spoločné Vďakyvzdiania, Vianoce, Nový rok, skrátka všetko. Preto je veľmi nepravdepodobné, že sa o štvrť na šesť ráno nejaký (samozrejme pekný, pretože by som mu jasne videla do tváre) chlapec postavý priamo pred moje okno a bude sa na mňa pozerať až dokým mi to nepríde divné alebo dokým nevybehnem von a nezačnem s ním flirtovať.
Vážne sa toto považuje za niečo, čo je hodné filmu alebo knihy?
Okej, jedna kniha a následne podľa knihy urobený jeden film by som ešte zvládla, no osobne ich poznám niečo vyše tucet.

No nad týmto som sa dnes vôbec nechcela zamýšľať.
Jedno popoludnie, keď som sa vracala domov v preplnenom autobuse lialo ako z krhly. Čo je teda dosť nepochopiteľné, pretože žijem v meste, kde je pravdepodobne tristošestediatštyri dní v roku slnečno. Každopádne, ako som tak stála v tom autobuse, v slúchadlách mi hrala tá najpomalšia pesnička, akú som mohla nájsť, pretože keď už raz mám blbú náladu, tak ju mám celý deň (niekedy aj dva). No a aj napriek tomu, že to je ako prilievať olej do ohňa som ju počúvala a pozerala sa na vysoké obytné domy s množstvom okien a rozmýšlaľa, kto žije za tými oknami.
Robím to často, hlavne keď sa zobudím v stede noci, pretože málokedy nájdete okno, v ktorom by sa o pol tretej ráno svietilo. A predsa!
Neďaleko našej štvrte sa nachádzajú presne takého obrovské obytné domy, na ktoré veľmi poľahky dovidím aj z mojej izby.
Niekdy si predstavujem, ako vyzerajú ľudia, ktorí v nich bývajú. Ako pracujú, koľko majú detí alebo či majú v byte zviera. Možno to znie hlúpo, no niekdy mi to pomáha, pretože im v mojich predstavách môžem darovať rôzne vlastnosti, ktoré môžu, ale aj nemusia mať. Môžem im dotvoriť život podľa toho, ako chcem.
Veľakrát som dospela k záveru, že som k nim až priveľmi dobrá. Nikto z nich totiž nie je zločinec, tyran, alkoholik, prostitútka či drogovo závislý. Viem však, že to tak v skutočnosti nie je a úprimne ma desí to, že som takáto milá k ľuďom, ktorých vôbec nepoznám.

11:47 am

"Čo vznikne zlúčením medi a cínu?" učiteľka vyriekla otázku.

Bronz.
Hodiny pani Zwolfovej využívam na čmáranie maxinálne nezmyselných vecí za okraj zošita.
Všetci to robíme, no málokto sa prizná, keď sa ho učiteľka spýta, čo robí. Ľudia si myslia, že je jednoduchšie povedať Nič, ako Kreslím lietajúce kvietky bez stonky. Prečo si vždy vyberáme tú ľahšiu a jednoduchšiu cestu?

Zazvonilo a chlapec, ktorý sedel za mnou radostne vykríkol: "Konečne!"
Len som sa pousmiala, pretože som vedela, že ten výkrik bol za nás všetkých, ktorí sedeli na tejto hodine.

Keď som vyšla z triedy, ktorá mimochodom páchla ako dezinfekcia, niekto ma potľapkal po pleci.
"Ideš na obed?" spýtala sa Ella.
Najskôr som zaváhala a nevedela som, čo povedať.
"No, vieš, mám svoj obed, ale aj tak som si chcela ísť kúpiť vodu, tak prečo nie?" neberte to tak, že neviem odmketnuť niečiu ponuku, len som ju nechcela chladnokrvne odbiť.
Aj keď by som sa týmto strachovať nemala, pretože Ella má vždy s kým sedieť. Verte mi.

V polovici mojej obednej prestávky som svoje rozhpdnutie takmer oľutovala, keď Ella neprestajne celých desať minút rozprávala iba o tom, že ju Max Keaton (ten, čo sa nabúral do systému, len kvôli tomu, aby mi zohnal nejaké informácie o Matthiasovi) pozval von. Za normálnych okolností by som už dávno opustila stôl, za ktorým som sedela, no teraz mi to až tak nevadilo. Možno to bolo aj kvôli tomu, že to ja som prehovorila Maxa, aby pozval Ellu von. Už asi osem mesiacov o nej básni a mne to tak trochu liezlo na nervy.
Čo človek neurobí pre kúsok pokoja, však?

7:09 pm

Okrem toho, že som s Molly zjedla takmer celú krabicu sušienok, ktoré predáva (áno, Molly si plní americky sen každého dievčaťa, áno Molly je skautka) som navarila večeru (teda, ak sa instantná polievka a pečené kuracie krídelká z KFC dajú nazvať večerou) a deťom pustila rozprávku, pretože mi mama písala, že sa zdrží v práci. Nevadilo mi to.
"Molly podaj mi prosím tie chrumky."
Molly si ich za hrsť položila vedľa seba a ostané mi podala.
"Ako bolo v škole?" spýtala som sa jej.

Prekvapene sa na mňa pozrela.
"Ušlo to." povedala nakoniec.

"To som rada. Bála som sa, že sa budeš cítiť previňilo kvôli tvojmu výletu na chlapčenské záchody." keď som vyslovila túto vetu, Molly sa takmer zadusila chrumkami.

"Nepýtaj sa ma ako som sa o tom dozvedela, pretože ti to aj tak nepoviem. Radšej mi povedz, predkým si sa tam schovávala."

Molly bola chvíĺu ticho. Dokonca aj Jimmy na chvíľu prestal robiť hluk, len Richie spokojne odfukoval vedľa mňa.
"No tak."

"Amanda Owsenová." riekla napokon.

"Robí ti zle? Vysmieva sa ti?"

Molly pokrútila hlavou.
"To jej robia zle. Zašila sa tam a ja som jej chcela len pomôcť."

Prekvapilo ma, že mi to Molly povedala. Na jednej strane som chcela veriť tomu, čo povedala, no obávala som sa, že mi klamala. Bola by som veľmi nerada, keby som zistila, že ju šikanujú. Vlastne som to ani nechcela zistiť.
Len som sa na ňu usmiala a ďalej sa venovala rozprávke.

11:36 pm

Mama prišla niečo po ôsmej, no išla si hneď ľahnúť a ja som tak urobila tiež.