Theory Of Life

-6-

Matthias - 6:27 am

Celú noc som bol hore a čakal kedy odbije tretia hodina, aby som mohol napísať Noel blahoželanie k narodeninám. Chcel som byť totiž prvý.
Viete, napísať blahoželanie by nebolo také ťažké, no napísať ho človeku, ktorý nemá rád svoje vlastné narodeniny, to je trošku iný level. Noel je človek, ktorý najskôr myslí na ľudí, ktorí ju obklopujú a až potom na seba. Myslí si, že oslavovať niečie narodeniny je takpovediac sebecké, pretože iní to šťastie oslavovať to, že sú znova o rok starší nemali. Začalo sa to asi vtedy, keď nejaká jej príbuzná šla na potrat. Noel to znášala veľmi zle, a to ani nehovorím o tom, že sa s tou príbuznou takmer rok nerozprávala.
Na jednej strane ju chápem, no na druhej si myslím, že ak by sme takto mali rozmýšľať všetci, svet by bol ešte horší ako je. A teraz nehovorím len o darčekoch, samozrejme, hovorím o tom pocite, ktorý máte, keď sfukujete sviečky na torte. Ja vnímam narodeniny ako skvelú príležitosť obzrieť sa späť (aj keby sa to robiť nemalo) a zaspomínať si na svoje "minulé" ja. Je to skvelá príležitosť na to, povedať si, akým veciam by som sa v budúcnosti mal vyvarovať a naopak, aké by som mal vyhľadávať. A nie, toto nemá za úlohu Nový rok, aj keď to tak viacerí vnímajú.
Narodeniny sú v našej rodine (niekedy až príliš) uznávané. Viete, stretne sa celá rodina, odfotíme sa pri torte, jeme až do prasknutia, s radosťou si otvárame svoje darčeky, kladú sa stále tie isté otrepané otázky typu No čo, už máš frajerku? a vy vždy odpoviete tou istou otrepanou frázou Načo by mi bola?
Každé narodeniny (teda aspoň tie moje) sú prakticky o tom istom. Ja som o rok starší, moji rodičia tiež a tak isto starne aj môj pohľad na veci, s ktorými prichádzam do kontaktu. Nech sa snažím akokoľvek nedospieť, ono to skrátka nejde. Deprimujúce, že?

12:21 am

Mám pocit, že pri tej deprimácií ešte ostaneme.
Čo môže byť horšie, ako prísny učiteľ? Odpoveď je vlastne celkom jednoduchá.
Učiteľ, ktorý vám namiesto vnucovania absolútne zbytočných vecí len hovorí, že ste prakticky odpad spoločnosti.
Áno, mladá generácia je pre tých starších niečo, ako potôčik, čo sa tvári ako rieka. Sme odporní, arogantní, drzí, leniví, sebeckí, skazení a bohvie čo ešte. Uznávam, možno to tak je, no dám ruku do ohňa za tvrdenie, že tí, čo to hovoria boli presne takí istí. Takže, kto je nakoniec ten skazený?

3:23 pm

"Ako bolo v škole?" spýtala sa ma mama.

"Ako bolo v práci?"

Mama sa na mňa s úsmevom pozrela.
"Dobre, chápem."

A to bolo všetko.
Mame som toho veľa povedať nemusel, ona vždy presne vedela čo je vo veci. Niekedy stačí aj obyčajný letmý pohľad a hneď vie, že sa mi nedarilo v škole, že otec zjedol posledný kúsok malinového koláča, alebo že mám zápchu. Mám pocit, že má niečo ako šiesty zmysel. Vraj to majú všetky matky.
"Nevidela si otca?"

"Je v obývačke." prikývol som a vybral som sa tam.

Cestu mi však skrížila Niana.
"Matthias, myslím, že mi ušiel škrečok." povedala potichu, aby som ju počul len ja.

"Ako je to možné? Zase si ho zobrala na prechádzku?"

Niana rázne pokrútila hlavou.
"Dnes nie. Ráno tam ešte bol, np teraz ho nikde neviem nájsť." slzy mala na krajíčku a rukou, v ktorej držala plyšového papagája si utrela nos.

"Pomôžem ti." chytil som ju za ruku a viedol som hu hore schodmi do jej izby.
Kedysi to bola otcova pracovňa.
Na tmavych parketách je položený fialový koberec, ktorý zakrýva drobné ryhy spôsobené posúvaním stoličky. Na bielej stene inokedy viseli rámiky s fotografiami alebo obrazy, ktoré mi naháňali strach. Teraz tu visia Nianine kresby a malé hviezdičky, ktoré svietia v tme.
"Kde si jo videla naposledy?"

Niana vyskočila na posteľ a poobzerala sa o izbe.
"V klietke. Ráno som sa s ním rozprávala a už tam nie je." zoskočila z postele na nadvihla fialový koberec.

Zatiaľ, čo som tam len tak nečinne stál a neprestajne pozeral na malú klietku, Niana prehľadala celú izbu. Možno dokonca dvakrát. Bolo to však márne.
Škrečok nezmizol a ani sa nestratil. Bol v klietke, zahrabaný pilinami a mŕtvy.
"Niana, našiel som ho." povedal som.

"Chichi!" zvolala.

"Počkaj, vieš, čo je to kolobeh života, že?"

Niana prikývla.
"Áno, prečo sa ma na to pýtaš?"

"Vieš, že keď sa niekto alebo niečo narodí, musí aj zomrieť?" znova prikývla.
"Chichiho kolobeh života sa práve skončil."

Niana zostala nehybne stáť a ja som opatrne vybral škrečka z klietky.
"Daj mi nejakú krabicu." povedal som jej.

Poslúchla ma a spod postele vybrala malú krabicu od topánok. Nasypali sme tam trochu pilín a uložili sme do nej škrečka.
Niana ho zobrala rodičom. Prekvapilo ich, že Niana neplače. Vysvetlila im, že je to proste kokobeh života. A tak, sme ho pochovali pod najvyšší strom na našej záhrade. Jediná smutná vec na tom celom (teda okrem toho, že ten škrečok zomrel) bola, že ten škrečok mal pohreb a mnoho ľudí na tomto svete nie.

10:49 pm

Dalo sa čakať, že Noel na moje blahoželanie nezareaguje tak, akoby sa možno očakávalo, no aj tak ma potešilo to, že sa jej páčilo najviac. Nemusím podotknúť, že žiadne iné nedostala, že?
Samozrejme, že mi to vŕtalo hlavou celú noc, aj keď ma Noel jasne žiadala, aby som to neriešil. Vraj jej kamaráti dobre vedia, že ona svoje narodeniny neznáša a preto sa už nesnažia jej ich spríjemniť. Som však rád, že to moje blahoželanie bolo najkrajšie.