Theory Of Life

-4-

Mathias - 8:32 am

Existuje niečo ako perfektný deň? Pretože ak áno, pochybujem, že sa začne tak, že zmeškám autobus. Nestalo sa mi to prvý raz, no aj tak ma to hnevalo.
Je to také absurdné, pretože do školy by som pokojne mohol chodiť autom apolu s otcom a Neelou. Lenže tak by som sa ukrátil o neuveriteľné momenty, ktoré sa počas pätnástich minút udejú v spomínanom školskom autobuse. Ak by som chodil s otcom, nikdy by som nevidel modré sople, nikdy by som si nesadol do žuvačky, nikdy by som na zemi nenašiel päť dolárov (áno, aj v Anglicku sa dá na zemi nájsť päť dolárov) a samozrejme by som nemohol počúvať Theodorove monológy.
No keby som chodil s otcom, nikdy by som nemeškal. Neele by mala hotové všetky domáce úlohy, mňa by sa otec každé ráno pýtal, či mám všetko zbalené a pri odchode by mi povedal, aby som si dával pozor.
No, keď som nad tým počas cesty zo zastávky rozmýšľal, zistil som, že keď budem každé ráno odpovedať Áno oci, tú domácu úlohu z geografie mám hotovú, nikdy by som sa nenaučil samostatnosti. A to by bolo nahovno.

11:27 am

"Vedel si o tom, že nemôže mať deti?" spýtal sa ma Theodore.

Učiteľka anglického jazyka je žena v strednom veku. Vyzerá, že má manžela, pretože nosí obrúčku, no nikdy som sa nezamýšlal nad tým, či má deti.
"Odkiaľ to vieš?"

Theodore mykol ramenom.
"Raz to tuším hovorila. Zastupovala na krúžku psychológie a rozprávala o úprimnosti k ľuďom."

Viac ako to, že sa naša učiteľka pravdepodobne každý deň utápa v žiali z toho, že nikdy nebude mať dcéru, ktorú pomenuje Helen a rozmýšľa o adopcií malého černocha zo Sudánu ma zaujímala existencia ľudí, ktorí vyzerajú rovnako. Dvojčiat. Alebo trojčiat.
Každý z nás pozná aspoň jedného človeka, ktorý má dvojča. Aj keď možno nie osobne. Všetci poznáme Olsenové sestry, no málokto vie, že aj Ashton Kutcher má (aj keď menej známe) dvojča. Viem to, pretože moja mama mala obdobie, kedy ním bola prakticky posadnutá. Moja posadnutosť Marvel postavičkami prerástla do takej miery, že som si hľadal informácie aj o Scarlett Johansson a zistil som, že aj keď má brata, stále sú dvojčatá.
Chápete o čo tu ide?

Kedysi dávno sme mali susedov. Teda, stále ich máme, akurát už nemáme tých, ktorý mali dvojčatá. Boli to dve dievčatá a vravím vám, dám ruku do ohňa za tvrdenie, že ani ich rodičia ich nerozoznali. Tak to bolo do ich puberty.
Poznáte to, dvojitý šatník a na každej strane to isté oblečenie. Keď však April a May (vážne sa tak volali) dovŕšili 14 rokov, May (viem to, lebo s ňou som si rozumel) sa začala obliekať inak ako April. Dlhé blonďavé vlasy si ostrihala tak nakrátko, že zdiaľky vyzerala ako chlapec a jej šatník obsahoval len dve farby. Asi po mesiaci sa mi priznala, že to bola najlepšia vec, ktorú v živote urobila.
A ja jej verím.

3:51 pm

"Ahoj Matthias!" pozdravil ma tréner.

Kývol som hlavou na pozdrav a zaliezol som do šatne. Okrem toho, že ich máme spoločné s dievčatami, nemajú skrinky. Skrátka je to len miestosť s pár háčikmi na zevesenie oblečenia a s piatimi lavičkami. Najhoršie je, keď k nám prídu nové decká a v šatni sa nedá ani pohnúť. Kto by čakal, že prídu práve dnes?

Som veľmi vďačný za to, že som po svojej mamke zdedil jej trpezlivosť, pretože dnes som mal možnosť ju využiť.
Keď k nám prídu nové decká, tréner väčšinou poverí tých skúsenejších, aby im vysvetlili základy. Vraj sa tak naučia rýchlejšie, ako keby im to mal hovoriť on.

"Mala by si si nasadiť rukavice." povedal som dievčaťu menom Hannah.

Hannah bola nové decko. A ja, ja som jej mal vysvetliť základy. Nechápte ma zle, nové decká bývajú super, no nájdu sa aj také, akým je Hannah.
"Prepáč, no rukavice nenosím." odpovedala.

"Ja zas nenadávam."

"Hovoril si niečo?"

Pokrútil som hlavou a nasadil si tie svoje rukavice.
"Daj pravú nohu dopredu a ľavú nohu otoč smerom ku mne." povedal som jej.
Urobila tak. Viem, že by som k nej mal byť milý, tréner nám to hovorí neustále, no mám pocit, že za ten čas, čo som ju a ostatné decká učil základy šermu som si k nim vytvoril akúsi averziu. Možno to nie je ich chyba, ale moja. Teda, je to ich chyba, pretože sa väčšinou správajú na môj vkus až príliš idiotsky a ja to s nimi musím vydržať.
Snažil som sa byť milý, no keď sa ma spýtala len jedinú jednu otázku, mal som dosť.
"A, kedy začnem bojovať s tým mečom?"
Ako som povedal, mal som dosť, ospravedlnil som sa trénerovi a upaľoval som preč z tej prekliatej telocvične.

8:11 pm

Veľmi, naozaj veľmi nerád upratujem garáž. Je síce pravda, že to nerobím každý týždeň, no vždy keď otec kúpi novú kosačku (pretože tá stará sa vraj pokazila) alebo nový vysávač (pretože ten starý už nefungoval tak ako mal) sa nám garáž pomaly, ale isto zmenšuje a je potrebné ju upratať. A tak, som tu ja, jeho jediný syn, ktorý mu s tým ochotne pomôže.
Okrem toho, že zametám pavučiny a zbieram staré noviny nachádzam aj celkom užitočné veci. Napríklad pri minulom upratovaní som našiel krabicu plnú otcových starých platní. Zatiaľ ich nemám na čom prehrať, no určite si raz kúpim gramofón. Raz určite.
Okrem platní som našiel aj krabicu plnú zápisníkov. Keď som sa ho spýtal, koho tie zápisníky sú, povedal, že niektoré patria aj jeho pradedovi. On, jeho otec a aj môj otec si zapisovali všetko, čo vedeli alebo čo videli v meste, kde predtým ešte neboli. Posledný zápisník ešte nebol dopísaný, pretože posledné mesto, ktoré tam bolo bol Londýn.
Preto, som sa dnes rozhodol začať čítať jeho zápisníky. Najskôr som sa ho to samozrejme spýtal, pretože ak by niekto čítal moje zápisníky, asi by som nahnevaný. Jemu to však nevadilo, a tak som sa do toho pustil.

2:43 am

Asi o pol druhej som sa pristihol nad tým, ako pozerám do jedného z tých zápisníkov a neviem prečítať ani jedno slovo. Z toho som usúdil, že je časť spať. No aj keď som konečne zalahol do postele som premýšlaľ o tých zápisníkoch a aké by to bolo, keby som si taký viedol aj ja.
Bez pochyby, prvá krajina, ktorú by som si zaznamenal by bola California.