Theory Of Life

-3-

Noel - 11:42 am

Zákerná otázka na začatok. Prečo vravíme, že by sme chceli byť nesmrteľný a žiť naveky, keď nevieme ani čo budeme robiť budúci víkend?
Nebudem klamať, ako malá som prirodzene aj ja chcela byť nesmrteľná, no teraz to tak už nie je. Načo žiť naveky?
Rada by som túto tému rozobrala, takže ak nemáte na pláne nič iné (nie tak ako ja, pretože mám práve hodinu fyziky a tvárim sa, že si zapisujem každé jedno slovo z nudnej prednášky o niečom, čomu aj tak nepochopím, takže to ani vedieť nemusím) môžeme ísť na to.
Povedzme, že je naozaj niekto nesmrteľný a má rodinu, no ona nesmrteľná nie je. Zatiaľ čo on si bude spokojne žiť, oni už budú mŕtvi. A čo potom? Založí si novú rodinu? A potom ďaľšiu?
Alebo jeho dom. Určite bude každému divné, že nejaký človek žije v tom istom dome už stodvadsať rokov.
A čo jeho vzhľad. Ako bude vyzerať? Bude stále len dieťa, dospelý alebo starec?
A to ani nehovorím o tom, že keby to ľudia zistili, začali by na ňom robiť vedecké (a určite aj neľudské) pokusy ako na nejakej laboratórnej kryse.

Čo keď ho po stovkách rokoch skrátka prestane baviť žiť? No vážne, všetci sme si raz na hodine dejepisu povedali, že by sme nechceli žiť počas vojny alebo za čias panovníkov. Čo urobí človek, ktorý je nesmrteľný?
"Slečna Standallová?" ozvala sa učiteľka.

Z ruky mi vypadla ceruzka a pozrela som sa smerom k učiteľke.
Stála nad mojou lavicou a očami prechádzala po mojej lavici. Nakoniec sa jej oči zastavili na mne a trpezlivo čakala, keby sa ozvem.
"Áno, pani MacCattová?"

Pery stisla do tenkej čiary a dokonca som mala pocit, že na mňa žmúri. Nebyť veľkých špinavých okuliarov na jej nose, videla by som akej farby má oči.
"Práve som sa ťa na niečo pýtala. Mohla by si prosím odpovedať?"

"Prepáčte, ale nie."

MacCattová nadvihla jedno obočie a tvárila sa, akoby jej niekto zjedol posledný kus jablkového koláču.
"Ako to, že nie?!"

"Nedávala som pozor, preto neviem odpovedať n na vašu otázku."
Väčšinou sa aspoň snažím nejako odpovedať na jej skutočnú otázku ohľadom fyziky (pretože väčšinou nedávam pozor), no teraz mi to bolo jedno.

MacCattová dokorán otvorila ústa, jej oči sa zväčšili ešte viac (myslela som si, že to vôbec nie je možné, a hľa!) a už-už chcela kričať, no potom sa zháčila.
"Dobre, ale nech sa to nabudúce už nestane." povedala nakoniec.

3:13 pm

Nikdy predtým som svojim čmáraniciam nevenovala toľko pozornosti ako dnes. Tie, z hodiny fyziky ma nejakým spôsobom zaujali natoľko, že som sa ich pokúšala dorobiť. Keď som prišla domov, bola som sama, pretože mama išla s Jimmym na prechádzku a ostatný boli ešte v škole. Preto som si plná odhodlania dokončiť čo som začala sadla za stôl. Mobil s notebookom som mala na posteli a snažila som sa nemyslieť na to, že dnes vyšla nová epizóda seriálu, ktorý pozerám od minulých vianoc. Dokonca som odignorovala aj odkaz, ktorý bol na mojich dverách, aj keď na ňom bolo napísané, že mám obed v chladničke a to som bola hladná ako vlk.
Nič iné okrem mojich čmáraníc ma nezaujímalo.
Vtedy mi však napísal Matthias.

Môj mobil zavybroval raz, dvakrát, trikrát, no keď sa ozvalo pípanie z notebooku, musela som sa pozrieť, čo je také naliehavé, že ma to odtrhlo od mojich myšlienok.

"Zdravím ťa, Noel!" Matthias sa doširoka usmial, keď som spustila videohovor.

"Povedz mi, že si práve objavil nový prvok alebo ti na streche pristáli mimozemšťania, pretože ak to čo mi chceš povedať bude nezaujímavé, končím s tebou." neviem, či môžem povedať, že ai na moje výkyvy správania už zvykol, no keď som dopovedala, tváril sa spokojne a absolútne na ňom nebolo vidieť prekvapenie.

"Osobne si myslím, že sa to, čo ti práve idem povedať dá považovať za veľmi zaujímavé."
Sedel na zemi opretý o posteľ a v ruke mal knihu s názvom Ekonómia pre každého. Nikdy predtým som na ňom nevidela farebné tričko. Podozrievala som ho z toho, že v skrini nemá ani jedno zelené alebo iné tričko klasickej chlapčenskej farby.
Dnes ma prekvapil. Tričko s véčkovým výstrihom bolo pastelovo modré.

"Pretože sa to bude týkať teba, že?" spýtala som sa.

Spokojne prikývol a zo žuvačky, ktorú mal v ústach urobil bublinu.
"Will povedal, že k nemu už nemusím chodiť." usmial sa.

Will Smith (nie ten kúlový Will Smith) bol školský psychológ. Will je černoch. Chápete? Will Smith, ktorý ale nie je ten kúlový Will Smith je černoch a je to školský psychológ.
"To je skvelé!" povedala som s úpriminou radosťou.

"Vieš, asi nikdy nezabudnem, čo mi povedal, keď som odchádzal."

"Povedal ti nejakú hlbokú myšlienku, nad ktorou si premýšľal po zvyšok tohto dňa?"

"Skoro. Povedal mi, aby som povedal mojej mame, aby poslala peniaze priamo na účet."

"Idiot." zasmiala som sa.

"No okrem toho mi povedal, že je na mňa hrdý."

"Páni Matthias, dosiahol si nemožné!" znova som sa zasmiala.

Počula som, ako niekto otvoril vchodové dvere.
"Počuj, už musím ísť."

"Dobre." usmial sa.

Zaklapla som notebook a vyšla som z izby a zamierila som rovno do kuchyne.
Jimmy sedel v malej detskej stoličke a v rukách držal nedojedený suchár.
"Ahoj drobec!" pohladila som ho po hlavičke.
Ten sa začal smiať a ukazovať na krabicu plnú sušienok.
"Ale len jednu." povedala som a podala som mu čokoládovú sušienku.

"Pokojne si daj aj ty jednu." mama ma pohľadila po vlasoch a nadvihla kútiky úst.
Dlhé hnedé vlasy mala zopnuté do vrkoču a na tvári jej tancoval úsmev.

"Prečo mám pocit, že sa stalo niečo mimoriadne, keď sa tak škeríš?" spýtala som sa s plnými ústami.

"Pretože sa stalo," až vtedy som si všimla obálky v jej rukách, "ocko nám poslal listy."

V tej chvíli som zabudla na sušenku, ktorú som mala v ústach a s tlmeným výkrikom som objala mamu.
"Čo píše?"

"Tento je pre teba." podala mi menšiu obálku.

Naozaj bol pre mňa. Na obálke bolo otcovým škaredým, no predsa len jeho rukopisom napísané moje meno. Neváhala som a vybehla som po chodoch do svojej izby, kde som si list prečítala.

11:09 pm

Ten list sa mi v hlave ukladal veľmi pomaly. Najmä vety ako V tamojšej nemocnici je dievčatko menom Zara. Je veľmi šikovná, pretože sa naučila viazať si šnúrky na topánkach len jednou rukou. Nemusel napísať, že tú druhú ruku nemá. Alebo Okrem pondelkov mám aj pekné dni. Veľmi mi neprospieva stráženie okolia nemocnice, pretože ľudia, ktorý tu ležia toho majú za sebou viac ako my všetci dohromady a cítim sa príšerne, pretože pred nedávnom bol môj jediný problém ten, že som si nevedel oholiť bradu.
Práca vojaka zahŕňa aj takéto veci. Nie je to len o prechádzaní sa s veľkou zbraňou v ruke a nosení maskáčových prílb.
Bola som hrdá, keď som spolužiakom v triede rozprávala, čo je môj otec zač.
A pokračujem v tom aj dnes.