Miesto stretnutia

Emma

Už mám po krk tých "hyperaktívnych" zákazníkov, ktorí musia dostať do 35 sekúnd kávu a bez vďaky odísť. Sama neviem čo skôr, do toho mi vrieskajú oni a do toho niake decko (ktoré som v tom "hyperaktívnom"bláznovstve ani nezastrehla) rozbilo hrnček, na čo sa aj ono rozvrieskalo. Aj ja mám chuť vrieskať. Vyvrieskať zo seba všetky negatívne emócie k týmto "hypošom". Čo si čakala, Emma? Že každý s tebou bude zaobchádzať ako v perinkách? Jedno percento mojej osobnosti v to dúfalo, ďalších 99 ani len netušilo čo ich čaká podpísaním zmluvy a nastúpením do jednej z rušných kaviarní v Paríži. A nastalo toto. Chaos, plač, samozrejme vreskot a moje vyčerpávajúce sa nervy. Akurát je na rade ďalší "hypoš". Usudzujem podľa zbohatlého vzhľadu. Pýta si Macchiato, ktoré bohužiaľ nemáme a ja rozmýšľam, ako mu to čo najjemnejšie oznámiť, aby som nevyvolala ďalší vreskot v priestore štyri krát päť metrov.

"Viete...No...Ako Vám to len povedať?" začnem upierajúc svoj zrak na vrieskajúce decko a črepiny vintage hrnčeka roztrúsené pod umelohmotným stolíkom.

"Nemáte?" zdvihne obočie.

Bingo! Len to pekne zo seba vysyp, Emma! Už tu tému načal, tak ju doraz!

"Áno..." sklesnú mi plecia. "Prepáčte..." doplním a cítim ako sa dusím v prívale zahanbenia.

"To neva. Tým pádom poprosím pohár čistej vody," začudovane prikývnem , "a tiež ten chutný keksík, ktorý sa podáva ku káve."

Uškrniem sa a percento normálnych ľudí, ktorí kedy našu kaviareň v histórii navštívili, zvýšim na dve percentá. Uuu, dnes treba osláviť!

Keď je voda v pohári, keksík na tanieri a to všetko na kovovej tácke s ornamentami, posuniem to k "normalistovi".

"Ďakujem." povie a mne to v tú chvíľu niekoho pripomína. Poznáme sa, nepoznáme? Je mi niečím povedomý. Vytrhne ma z uvažovania: "Koľko to bude?" spýta sa a z čerstvo vypratej a vyžehlenej košele vytiahne tučnú, koženú peňaženku.

"Máte to grátis. Za to nevydarené Macchiato." vystrúham čo najpriateľskejší úsmev a dúfam, že neodíde ztadeto s negatívnymi pocitmi na: predavačku, zásoby, ľudí, decko.

Chlap sa zarazí na polceste s rukou k peňaženke.

"Aleee... čo by ste povedali na takú mini zmenu? Nedám peniaze podniku, ale vám. Za to, že to zvládate, ale popritom ste s nervami v koncoch. Za to, že nám umožňujete piť tú najlepšiu kávu v Paríži. Páčila by sa vám takáto zmena?"

"Nie," vyhŕknem , "ani zďaleka."

"Emma Breaux, neklamme si navzájom. Peniaze sa vám zídu, že?"

Prehltnem guču zastoknutú v mojom hrtane. Ten sakramentský chlap má len a len pravdu. Čistú pravdu. Som totiž chudobná jak kostolná myš.

Bankovku mi položí ku ruke.

"A nieže mi ju vrátite!" dodá s úsmevom a zvrtne sa na päte. Zoberie si tácku a sadne si sám ku stolu s výhľadom na rušnú uličku Paríža.

Chvíľu len tak stojím s priam otvorenými ústami a čumím na ten prízrak, ktorý zavítal vo svojej zbohatlej, vyžehlenej košeli až sem. Neverím, že sa niečo také odohralo. Neverím, že tu bol chlap, ktorý:

1. Nebol "hypoš" 2. Nevrieskal 3. Dal mi peniaze

Z trojky by som mala byť čisto teoreticky šťastná, peniaze potrebujem momentálne najviac, no ja cítim len paniku. Chcel si spraviť srandu? Čo o mne vie? Ako vie, že som chudobná? Nedáva mi to zmysel. A k tomu moju paniku ešte viac zvyšuje fakt, že ho vlastne možno poznám, ale neviem si jeho tvár spojiť so žiadnym menom. Rozmýšľam, že mu tie peniaze strčím do zadného vrecka elegantných riflí, ale hneď ten úbohý nápad zavrhnem. Povedal, že ich nechce nazad. Plus fakt nutne ich potrebujem.
Z rozmýšľania ma vytrhne nevrlá tetka, ktorej vek sa nedá tipnúť. Niečo medzi 50 a 80. Jedno však viem. Je to ten typ človeka, pri ktorom sa vek nedá tipnúť a tiež ten prípad, kedy sa ho bojíte tipnúť, aby ste ho neurazili.
Nanešťastie vek tu nehrá žiadnu rolu. Nevrlosť áno.

"Počúvate ma vy vôbec?! Už polhodinu si tu od vás pýtam Macchiato s keksom a vodou. To všetko vo vintage šálke na kovovom podnose. A šup, šup! Za 15 minút musím byť doma. Mám totiž na krku tri vnúčatá! Tri vnúčatá!!! Viete si to vôbec predstaviť?" vrieska a z očí jej šľahajú blesky. Nie, neviem si predstaviť čo to je mať na krku vnúčatá (žiadne nemám logicky) a tiež si neviem predstaviť ako tejto tetke vysvetlím, že Macchiato nemáme.

Och jooj, vitajme doma!