Oči

Tma. Všade vôkol je tma. Nič neočakávané keď je noc a vy ležíte vo vlastnej posteli. Nechce sa mi spať. Obvykle chodím spať skoro, ale dnes je to iné. Mesiac sa mi zdá väčší a vzduch viac napätý. Skvelý čas na rozmýšľanie.

Zoberiem si von aj bundu ?

Prečo nám tak vŕzgajú schody ?

Premýšľam nad úplnými nezmyslami.

Samozrejme, len ty Mia sa môžeš potknúť o vlastné nohy na ceste záhradou. Úplne vzadu, skryté za starým orechom sú tajné dvere. Je úplne jasné že o nich každý vie. Ja ich tak len považujem.

Za plotom pokrytým nepriehľadnou fóliou sa nachádza les. Kúsok od plota je udupaná zem, takže tam nič nerastie a môžem tam sedávať. Približne pred tromi rokmi keď som mala 13 som si sem cez celú záhradu preniesla lavičku. Mali sme ju pri maminej záhradke, ale keď zomrela záhradku zrovnal so zemou a postavil si tam kumbál. Lavička zostala bez povšimnutia v garáži a mne sa práve teraz hodila. Síce som trošku dosť zničila trávnik, oco si nič nevšimol, pretože má teraz veľa práce.

Keďže teraz mám už 16, ľudia odo mňa čakajú že sa budem správať dospelo. Preto sem chodím zvažovať svoje „dospelé“ rozhodnutia. S rozličnými vecami sa musím vysporiadavať sama, pretože po maminej smrti na mňa oco nemá čas.

Najzaujímavejšia vec ktorá sa mi kedy stala, bola začiatkom marca a nikto o nej ani len netuší. Dokonca som to nepovedala ani svojej najlepšej kamarátke Sally.

Bola som sama doma. Otec bol  na služobnej ceste a mal sa vrátiť až za pár dní. Sedela som na svojej lavičke a počúvala žblnkot riečky, ktorá nezamŕzala ani v najväčších mrazoch. Tiekla oblúkom okolo náško domu a strácala sa v lese. Ešte za čias mojej babky tam vznikol malý mostík zo starých dosiek, aby sa mohlo chodiť na huby.

Práve som bola ponorená do kreslenia, ktoré bolo mojou neodmysliteľnou súčasťou už od troch rokov. Kreslila som stromy mierne zabielené roztápajúcim sa snehom. Kresby tohto istého miesta som mala v izbe desiatky.

Vtom som začula výstrely.

PRÁSK !

PRÁSK !

Roztrasenými rukami som odložila skicár a prešla mostom na okraj lesa. Poznala som ho ako vlastnú dlaň. Chodila som doň na bylinky, huby a aj na prechádzky. Po pár desiatkach metrov som uvidela krvavé stopy a odtlačky topánok. Potichu som šla po stopách a predo mnou sa objavila v snehu odfukujúca a kňučiaca hromada huňatej srsti. Podišla som bližšie a zistila že to je vlk. Obzrela som sa po okolí a značne ďaleko som uvidela dve bežiace hlavy. Boli to chalani z bohatej štvrti s puškami v rukách. Poznala som ich pretože v tomto lese nepytliačili prvý krát.  Kľakla som si k vlkovi. Bol postrelený približne na stehne pravej zadnej  laby.  Ležal a strašne kňučal.

O vlkoch som vedela dosť, pretože som nimi bola už dlho uchvátená.  V zoo som ich už dosť nakreslila, ale nemali divokosť vpísanú v pohľade a pohyboch.

Tento ju mal aspoň v očiach. Pozeral na mňa ako na záchranu. A ja som ňou aj bola. Opatrne som ho zodvihla na ruky a zároveň som dávala pozor, aby som sa nedotkla rany. Bol dosť ťažký. Pod jeho kožuchom som cítila dokonale vyrysované svaly naučené na rýchly lov koristi. Veľmi pomaly som prešla cez most a položila ho na lavičku. Vovalila som sa do záhrady ako tank. Prebehla som cez verandu do kuchyne. Schmatla som čistú navlhčenú utierku, z kúpeľne som zobrala dezinfekciu a pinzetu. Vedela som, že to nebude najlepší nápad, ale rozhodla som sa mu pinzetou guľku vytiahnuť. Najprv som mu ranu vyčistila. Kňučal. Muselo ho to strašne bolieť, tak som sa musela ponáhľať. Guľka nebola hlboko. Keď som ju vytiahla, neviem prečo som ju ukázala vlkovi aby vedel že už je koniec. Ranu som obviazala uterákom. Bol veľmi pokojný nato že bol divé zviera. Dostala som nutkanie nakresliť ho. Akoby pochopil moje pohyby a snažil sa čo najmenej hýbať. Celú dobu môjho kreslenia ma pozoroval. Rozhodla som sa ho nakresliť iba ceruzou a vytieňovať ho. Len oči som musela urobiť farebné, pretože tie boli fantastické. Podarilo sa mi vytvoriť vernú kópiu jeho pohľadu. Okraje jeho očí boli orieškovo hnedé a postupne sa rozpúšťali v mori zlatožltej. Niekedy sa tam mihli oranžové plamienky, ale bolo ich tam len zopár. Keď som dokreslila posledné detaily jeho chvosta sa pohol. Postavil sa. Uterák spadol na zem a odhalil dokonale zahojenú labu. Neverila som. Veď to nie je možné. Zlizol z lavičky, prešiel k rieke, jedným ladným skokom ju prekročil a tesne predtým ako zmizol v lese sa na mňa obzrel. Svojimi zlatistými očami sa pozrel priamo do mojich. Iba na zlomok sekundy. Potom zmizol v lese.