Just... Thank you.

1. Prológ

,,El, mala by si si pohnúť!" zakričala na mňa mama zdola. Vzdychla som si, vypla notebook a šuchtavým krokom sa pobrala ku skrini. Lenivo som začala prehrabovať veci, ktoré tam boli. Nič z nich sa mi nepáčilo, a väčšina mi bola veľká. Nakoniec som si zobrala tričko s nápisom "WTF: Where's The Food?", čierne rifle, tmavomodré sako s tenkými bielymi pásikmi a na hlavu som si dala moju šedú pletenú čiapku, pretože som mala strašné vlasy a nič sa mi s nimi nechcelo robiť.

Pozrela som na svoj odraz v zrkadle. Nenávidela som svoj výzor. Vlasy som mala príliš bledé, ani nie blonďavé, ale doslova takmer biele, zeleno-hnedé oči príliš veľké a pričasto menili farbu, pery som mala príliš červené a tvorili prílišný kontrast k mojej príliš bielej tvári. Bola som celá príliš-niečo.

,,Ideš už?" znova sa ozval hlas mojej mami.

,,Bežím" zakričala som a vyšla z izby.Už na schodoch som zbadala, ako môj malý, päťročný brat Jimmy nedočkavo poskakuje.

,,Konečne je tu!" zvýskol a rozbehol sa mi oproti. Objal ma okolo pásu.

,,Goona, Goona má dnes narodeniny. A my ideme do reštaurácie!" pustil ma a znova začal poskakovať.

,,Nevolaj ma Goona" sykla som na neho, ale usmiala sa a postrapatila mu vlasy. Obula som si čierne, kožené topánky a počkala, kým sa obujú aj naši a dajú si tenké kabáty. Jimmy ma chytil svojou malou rúčkou, otec otvoril dvere, nasadli sme do auta a vyštartovali. Áno, iný sedemnásťročný človek by trávil svoje narodeniny v spoločnosti kamarátov, išli by spolu do baru, opili sa, možno zohnali polgramu trávy a mysleli si, akí sú zhúlení a ako serú na celý svet a všetko majú na háku a žijú len pre ten jeden okamih. Ja som tie moje trávila oslavou v malom rodinnom kruhu, v luxusnej parížskej reštaurácií, kde chodí najvyberanejšia smotánka, ale nenájdete tam otravných novinárov, ani nič podobné, pretože tam majú, skrátka, zakázaný vstup.

Moja mama je modelka. Jedna z tých lepších. A stále rovnako úspešná a žiadaná, napriek tomu, že má za sebou už dva pôrody a tiahne jej veľmi pomaličky na tridsiaty piaty rok. Je krásna, obdivuhodná a dokonalá. Ja s ňou nemám nič spoločné. Ona má gaštanovo-hnedé vlasy, modré oči a prirodzenú farbu pleti. Je odomňa o hlavu vyššia, a aj môj otec má čo robiť, aby ju dobehol, hlavne, keď má vysoké podpätky. Môj otec, jej robí manažéra. Už od začiatku kariéry. Ona mala čerstvých pätnásť a on takmer dvadsaťpäť, keď ju prvý krát uvidel a šialene sa do nej zamiloval. Aspoň on to tak tvrdí. Zohnal jej príležitosť nafotiť jarnú kolekciu pre, vtedy rozbiehajúcu sa firmu, H&M. Doteraz máme ten photoshoot vyvesený na stene v hale. Rok na to ju nabúchal a o deväť mesiacov, pár týždňov po jej sedemnástych narodeninách som prišla na svet ja. Zobrali sa, mama pokračovala v sľubnej kariére a takto krásne si spolu nažívajú doteraz. Na grc. Môj otec je jej verná kópia, až na vlasy, ktoré má blonďavé, ale nie tak albínovsky, ako ja, a ešte na to, že je ešte vyšší ako ona. Môj brat je malý, roztomilý anjelik s tmavými vlnitými vláskami a očami modrejšími, ako koralové more. Myslím, že preto mi dali meno... Lagoona. Aby si vykompenzovali moje oči, ktoré sú všelijaké, ale od modrej majú tak ďaleko, ako Pluto od Slnka. Áno, volám sa Lagoona. Preto mi mama hovorí radšej iba prvým písmenom mena. Asi svoje rozhodnutie, ktoré urobila určite len z mladíckej pošetilosti, už oľutovala. 

,,Pekne zdravím pán a pani DiLiquori" s úsmevom nás privítal mladý chlapec a otvoril dvere najskôr mame a potom mne. Ešte aj priezvisko mám debilné. Otec vystúpil, usmial sa na neho a podal mu kľúče od auta. Nemohla som si nevšimnúť, ako mu strčil do rukáva dvacku a potľapkal ho po pleci.

,,Nejaké dobré miesto, Mike, vieš, ako vždy." Mike horlivo prikývol a nasadol si do auta. Otec nastavil mame rameno a viedol ju dovnútra. Mne Jimmy stisol ruku a vliekli sme sa za nimi. Čašník nás priviedol k nášmu rezervovanému stolu a rozdal nám menu. Mama sedela oproti mne a nešťastne si ma premeriavala.

,,Rifle a tričko?" spýtala sa a pokrútila hlavou. Pokrčila som plecami.

,,Veď mám sako. A dokonca som si nedala ani tenisky." Prevrátila nadomnou oči ale usmiala sa na mňa a chytila ma za ruku, ktorú som mala položenú na stole.

,,Dnes je tvoj veľký deň. Dnes si musíš želať, aby bolo všetko lepšie, ako predtým. A sľubujem, že to bude lepšie." úsmev sa jej ešte roztiahol. Nevydržala som to, nahla sa ponad stôl a objala ju. Pohladkala ma po chrbte.

,,Ale tú čiapku si daj dole. Hneď." Zatvárila som sa urazene, ale poslúchla som ju. Okolo nás práve prešiel Pharell Williams a podal si ruku s mojím otcom. Mala by som z toho byť akože WAU. Úprimne, nepočúvam jeho hudbu. Bolo by lepšie, keby mal môj otec takú moc, že by oživil Kurta Cobaina, či Johna Lennona. Potom by som mu s uznaním zatlieskala.

Priniesli nám vyberané nápoje aj jedlo a nakoniec obrovskú narodeninovú tortu. Horelo na nej sedemnásť sviečok. Mama žiarila a Jimmy sa na ňu nevedel vynadívať. Otec vytiahol mobil a so širokým úsmevom na perách čakal, kým sfúknem sviečky, aby ma mohol odfotiť. Všetci boli šťastní. A všetci si zúfalo želali, aby som aj ja  bola šťastná. Zhlboka som sa nadýchla, zavrela oči a sfúkla sviečky. Pri tom som si želala, aby sa moja rodina netrápila mnou. Aby boli takí šťastní, ako teraz, keď tu predstieram neuveriteľnú radosť z torty, za ktorú zacálovali minimálne dvesto dolárov. Aby boli takí šťastní už navždy. Bez ohľadu na to, čo sa stane. Ale v kútiku duše, som si uvedomovala, že si aspoň kvapku šťastia a radosti želám aj sebe.