Just... Thank you.

12. Sun don't shine

Jej pohľad

,,Ani sa nepochváliš, že si už doma?" ozval sa Loganov hlas, keď som zdvihla mobil. Uškrnula som sa.

,,Prepáč. Bol to vyčerpávajúci deň. A ako vieš, že som už doma?" spýtala som sa.

,,Bol som v nemocnici. Povedali mi, že si zdrhla hneď ráno." počula som, ako sa usmieva.

,,Nepotrebovala som tam zostávať. Umriem tak, či tak, skôr, či neskôr a je jedno, či som tam, či doma." povedala som ľahostajne. Chvíľu bol ticho.

,,Kedy budeš môcť ísť von?" ozval sa.

,,Aj dnes." odvetila som.

,,Za hodinu pred Galleriou."

,,Dobre."

,,Priprav sa na filmový zážitok, zrovna hrajú Transcendenciu s Deppom."

,,Dobre."

,,A skočíme na pizzu."

,,Dobre."

,,Povieš mi dnes niečo iné, ako dobre, alebo si sa mi pokazila?" spýtal sa pobavene. Mi. Zahrialo ma pri srdci.

,,Dobre." povedala som po chvíľke. Vybuchol od smiechu a ja som sa k nemu pridala.

,,No dobre, ty dobre." stále sa smial. ,,Hlavne nech tam si."

,,Dobre, budem."

,,Á, tak ona sa nepokazila. Tak teda za hodinu, ahoj."

,,Ahoj." odzdravila som a zložila. Vyhrabala som sa z postele a išla do kúpeľne. Ráno som donútila doktora Creeveyho, nech mi napíše prepúšťaciu správu. V nemocnici som už nechcela stráviť ani sekundu. Dlho neprotestoval. Prehrabla som si prstami vlasy a zahľadela sa do zrkadla. Logan mal pravdu. Nevyzerala som choro. Skrútilo mi žalúdok a z oka sa mi vykotúľala slza.

"Dostanem sa z toho. Creevey to povedal." hovorila som si v duchu. Chytila som sa oboma rukami umývadla. Zavrela som oči a sklonila hlavu. Potom som ňou prudko trhla a pozrela sa na svoj odraz.

"Budem mu veriť. Nič iné mi nezostáva." zahľadela som sa na svoje oči. Jedno bolo jasno zelené a druhé orieškovo hnedé. Prevrátila som ich a pokrútila hlavou. Zobrala som do ruky špirálu a vzápätí ju odložila. Už som sa nechcela na nič hrať. Chcela som len žiť. Žiť, žiť, žiť.

Zišla som dole po schodoch, v čiernych rifliach, sivom, roztrhanom tričku, s dlhým rukávom a červenej beanie čiapke. Áno, zase sa mi nechcelo nič robiť s vlasmi. Obula som si červené vansy a zrovna, keď som položila ruku na kľučku sa mi za chrbtom ozvala mama.

,,Možno by si ešte nemala..."

,,Možno by som práveže mala. Čo ak... Čo ak sa niečo stane a ja už s ním nebudem? Musím využiť každú príležitosť. Život je príliš krátky. Hlavne ten môj." Mama pokrútila hlavou a v očiach sa jej zaleskli slzy.

,,Nehovor tak." povedala potichu.

,,Desať percent. Desať percent má šancu, že prežije dlhý a plnohodnotný život. Kde mám ja záruku, že budem jedna z vyvolených? Nikde. Nie je žiadna." chvíľku som sa odmlčala, lebo mama si prikryla ústa rukou a odvrátila tvár. Plakala.

,,Prídem večer. Ahoj." povedala som a vyšla z domu. Zabuchli sa za mnou dvere. Nasadila som si slúchatka. Jemne popŕchalo a mňa zamrzelo, že som si nevzala bundu. Aspoň, že som mala čiapku. Na Kaliforniu to bolo nezvyčajné počasie. Väčšinou tu svietilo slnko. Jasné, že sme mali aj zimu, dokonca sa niekedy pritrafil aj sneh (veľmi výnimočne), ale teraz trval tento nečas pridlho.

,,Pripadám si, akoby som bol znova v Anglicku!" veselo mi povedal Logan, keď ma zbadal. Opieral sa o stenu pri vchode do Gallerie, mal na sebe tričko Green Day, tmavé rifle a svoje, očividne obľúbené, hnedé, kožené topánky. Mal zdvihnutú ruku na pozdrav. Uškrnula som sa.

,,Znova?"

,,Ja som rodený angličan. To ešte nevieš?" spýtal sa začudovane. Pokrútila som hlavou. Takže brit? Už sa nečudujem, že je tak... Stop!

,,A kedy ste sa presťahovali do Ameriky?" spýtala som sa ho, zatiaľ, čo sme vošli dovnútra.

,,Keď som mal asi päť, šesť, neviem presne. Pamätám si, ako sa mi všetci smiali, kvôli môjmu prízvuku. Ja som sa smial na tom ich. A tak som sa skamarátil skoro s celou škôlkou." zasmial sa.

,,My sme tiež bývali v Anglicku. Asi rok a pol, keď som mala asi trinásť. Veľmi sa mi tam páčilo. Bolo to tam také pochmúrne, presne pre môj prípad." uškrnula som sa na neho a on mi úsmev opätoval. Ešte dlho sme sa zasnene rozprávali o Británii a anglickom prízvuku, ešte aj celý čas v kine, keď bežali titulky. Dozvedela som sa, že sa narodil v Doncasteri, ale ešte ako veľmi malý sa presťahoval do Londýna. My sme tiež žili v Londýne. Považovala som to za najlepšie mesto na svete. Predstavovala som si, aké by to bolo vrátiť sa tam. S ním. Zahanbene som sa začala sústrediť na plátno, kde už bežali úvodné titulky. Film bol vynikajúci (ehm, ehm, Johnny Depp) a aj napriek tomu, že to nebola komédia mi Logan stále šepkal do ucha vtipné poznámky, na ktorých som išla zomrieť od smiechu a ľudia na mňa zamračene tskali.

Keď sme vyšli z kina, ako sľúbil, zašli sme ešte na pizzu. Celý čas som mala v hlave len jedinú myšlienku. "Je to rande? Alebo len priateľské povyrazenie?" Ale potom som si spomenula na tie veci, ktoré hovoril v nemocnici. Rozžiarila som sa. A ešte viac, keď si bral pizzu a obtrel sa rukou o moju. Usmiali sme sa na seba. Zahľadel sa mi do očí a ja som sa v tých jeho išla utopiť.

,,To, čo som povedal v nemocnici, som myslel vážne." povedal a nespúšťal zo mňa zrak. Práve sme išli smerom na zastávku a pomaly sa stmievalo. Pomaly som prikývla. Chytil ma za ruku a zastavil.

,,Sme v tom spolu áno? Teda neviem, ako ty, ale ja už od začiatku." začervenal sa a odvrátil zrak. Usmial sa. Ja som sa zahľadela na svoje tenisky, ktoré mi v tú chvíľu prišli zaujímavejšie, ako čokoľvek iné.

,,Aj ja." zamrmlala som a očervenela až po končeky uší. Usmiala som sa do zeme. Jemne mi nadvihol bradu a zahľadel sa mi do očí. Zastrčil mi pramienok vlasov za ucho a pohladil ma po líci. Nahol sa bližšie.