Just... Thank you.

5. Forget you

Jeho pohľad

"Tie oči. Do pekla. Prisahal by som, že ešte včera boli orieškovo-hnedé. A dnes boli jasno zelené, ako čerstvo pokosená tráva. Do riti. Trepem bludy. Už do toho blbého kníhkupectva nevkročím. Ako úplný blbec takto riskovať. Nie, nie. Vykašľať sa na to. Vykašľať sa na ňu. Aj na tie zvláštne, krásne, veľké oči. Na tie žiarivo bledé blonďavé vlasy. Na jej zvonivý, jemný hlas. Na dokonalú postavu a skvelý štýl. Na plné, červené pery, ktoré ma poháňali k... Stop." zastavil som a silno kopol do kameňa. "Nesmiem na ňu myslieť. Zabudni. Hneď, ty idiot!" udrel som sa do čela. Pred očami som však mal stále tie jasné vlasy a bledú pleť. Keď som bol malý, takto nejako som si predstavoval víly. "Možno je to víla. Alebo len výplod mojej fantázie. Beztak si všetci myslia, že som šibnutý" zaťal som päste. Preto som vlastne musel od víly odísť. Pretože matka mi poslala správu, že ma už doma čaká psychiater.

,,No, že si už tu" vletela mama do chodby a začala mi vyzliekať bundu. Akoby som mal päť.

,,Pán Brown tu už čaká cez dvadsať minút. Kde si bol?" mierne vyčítavo sa ma spýtala.

,,Bol som sa stretnúť s vílou." pokrčil som plecami. Mama zomkla pery a do oči sa jej natisli slzy. Odvrátila zrak. Určite si želala iného syna. Po pár sekundách ku mne obrátila pohľad a už sa tvárila normálne. Krivo sa usmiala.

,,Tak choď za pánom Brownom a všetko mu povieš" potľapkala ma po ramene. Vošiel som do obývačky a kývol hlavou na pozdrav tomu cvokárovi.

,,No ahoj." pozdravil ma a odložil hrnček s kávou na stolík. ,,Aký si mal dnes deň?" Takto to bolo vždy. Každý deň som mu odslova-doslova rozprával priebeh celého dňa. Včera večer sa musela mama vybrať do kníhkupectva, ospravedlniť sa, že jej syn ,,zabudol" zaplatiť knihu a vyplatiť požadovanú sumu. To všetko preto, lebo Pán Brown chcel presný popis môjho dňa.

,,Bol fajn. Ráno som vstal, umyl si zuby a naraňajkoval sa. Mali sme palacinky. Potom som sa obliekol a čakal, kým príde učiteľ. Mal som fyziku, francúštinu, literatúru a dejepis. Až na tú fyziku to bolo skvelé." prestal som a pozrel na neho. Niečo si písal do zápisníka. Prisahal by som, že si len tak čarbe.

,,Pokračuj, prosím." vyzval ma kývnutím hlavy.

,,Potom som išiel do izby a dočítal tú novú knihu. Nakreslil som obraz a pritom počúval hudbu. Potom prišiel učiteľ klavíra a hral som dve hodiny Beethovena. Až na to, že to tak neznelo. Išiel som do mesta a znova stretol to dievča. Čo som vám spomínal včera. A potom mi mama poslala tú správu, že ste tu. Prišiel som domov a teraz sa s vami rozprávam."

,,Ukážeš mi ten obraz?" spýtal sa. Pokrčil som plecami a išiel poň do mojej izby. Vrátil som sa a podal ho pánu Brownovi. So záujmom si ho prezeral. Nebolo na ňom nič zvláštne. Bolo to plátno zafarbené bledou farbou a fŕkol som tam trochu hnedej a červenej. Moderný impresionizmus, dajme tomu.

,,Myslím, že na dnes by sme skončili, čo povieš?" podával mi obraz naspäť. Smutné, keď už s vami nechce tráviť čas ani cvokár, ktorý to má zaplatené. Pokrčil som plecami a zvalil sa do kresla. Vytiahol som mobil a začal do neho ťukať, len aby som sa zamestnal. Potľapkal ma po pleci a odišiel.

Vyšiel som po schodoch do svojej izby. Rozhliadol som sa po nej, akoby som ju videl prvý krát v živote. No stále tam bola tá istá veľká posteľ, na stenách, ktoré mali stále tmavomodrú farbu, viseli tie isté plagáty, pracovný stôl bol z toho istého tmavého dreva a čierna stolička bola stále rovnako zahádzaná vecami. Na stole stál notebook, tak isto ako predtým, rovnako, ako aj veža a reproduktory. Nezmenil sa môj stojan s cédečkami a počítačovými hrami. V kúte stál biely bielizník a cez posteľ bola prehodená béžová deka. Ľahol som si na posteľ a zavrel oči. V duchu sa mi vynorila tvár. Tvár, na ktorú som mal pôvodne v pláne zabudnúť. Veľké oči, ktorým sa menila farba zo zelených na hnedé a červené pery. Dokonalý, rovný nos. Jemný úsmev, ktorý mi zahrial dušu. Zaspal som.

Jej pohľad

Domov som prišla ako omámená. Celý čas som mala na tvári prihlúply úsmev a dlhšie mi trvalo, kým som zareagovala, keď sa ma niekto niečo opýtal. Rodičia na mňa pozerali so skúmavým pohľadom. Jimmymu to bolo úplne jedno.

,,Goona, poďme sa nejako hrať" vletel mi do izby a sadol mi na kolená. ,,Akoby si sa chcel hrať?" položila som knihu na stôl, zdvihla sa aj s Jimmym a začala sa s ním krútiť. Začal jačať na celý dom. Radšej som ho položila na zem.

,,To bolo úžasné!!! Ešte, Goon, ešte!!" kričal a znova sa mi štveral na ruky. Vzdychla som si ale nadvihla ho a začala sa s ním krútiť ešte rýchlejšie.

,,El, ublížiš si! Jimmy choď z nej dole, lebo jej urobíš zle." Mama stala vo dverách s prekríženými rukami.

,,To je v pohode, mami" povedala som, ale položila Jimmyho. Podišla ku mne a objala ma.

,,Len nechcem, aby sa ti niečo stalo" povedala plačlivým hlasom. Pohladkala som ju po chrbte.

,,Ja viem mami, ja viem. Nič sa už nestane, neboj sa." Opakom ruky si utrela oči, pohladila ma po líci a usmiala sa. Jimmy sa začal tiež dožadovať jej pozornosti.

,,No poď sem." povedala a zobrala ho na ruky. Stále mi nešlo do hlavy, odkiaľ bere tú silu, keď je taká tenká. Vyšla z mojej izby, stále držiac Jimmyho na rukách.

,,Pôjdeš von aj zajtra?" spýtala sa a nádejne sa usmiala. Chvíľu som sa tvárila, že nad tým premýšľam.

,,Pôjdem" povedala som nakoniec rozhodne. Úsmev sa jej ešte väčšmi roztiahol a odkráčala veselým krokom. Pokrútila som nad ňou hlavou. Zobrala som si notebook a pustila hudbu. Ľahla som si na posteľ a prehrávala som si v hlave celé včerajšie aj dnešné stretnutie s tým zvláštnym chalanom. "Ani len neviem, ako sa volá" pomyslela som si smutne. Potom som si uvedomila, že je to vlastne dobre. Keby som sa ho spýtala na jeho meno, určite by sa ma opýtal na to moje. A ja som mu teda nemala v pláne vravieť moje debilné meno. Ešte to tak. V žiadnom prípade. A priezvisko taktiež nie. Ešte by poznal moju mamu. A potom by určite vedel, čím si prešla v mladšom veku dcéra tejto slávnej modelky. Pch. Nepotrebujem, aby ma ľutoval. To teda nie. Ľútosť je to najmenej čo potrebujem. Pred očami sa mi objavili smejúce sa modré oči a šibalský úškrn. Zrazu som sa začala tešiť na ďalší deň.