Just... Thank you.

3. Smells like teen spirit

,,Mami?" začala som, keď som ráno vošla do kuchyne. Mama sedela na barovej stoličke za kuchynským pultom, oblečená vo svojom ružovom, kašmírovom župane a papučkách Hello Kitty. Neklamem. Uchlipkávala si z kávy a ťukala do mobilu. Na nose mala svoje tenké, elegantné, čierne okuliare. Áno, aj moja dokonalá mama má jednu chybičku... Je slepá, ako patrón.

,,Áno zlatko?" odvrátila pohľad od mobilu a usmiala sa na mňa. Prišla som k nej a dala jej pusu na líce, na dobré ráno.

,,Mohla by som... ísť dnes do mesta? Do kníhkupectva." Prekvapene, ale s neskrývanou radosťou sa na mňa usmiala.

,,Samozrejme, že môžeš! Zavoláš niekomu? Kľudne si zájdite aj inam. Chceš nejaké drobné?" načiahla sa po kabelku, ktorá jej ležala na pulte. Chytila som ju za ruku.

,,Nie, idem len do kníhkupectva. A sama. Chcem si to tam užiť." Kútiky úst jej trochu ovisli.

,,Samozrejme. A nejaké peniaze teda nepotrebuješ?" spýtala sa a začala sa hrabať v kabelke. Zobrala som jej ju z rúk.

,,Nie, mami, veď včera ste mi dali na narodeniny, budem to brať, ako ďalší darček." usmiala som sa na ňu. Včera mi na účet pribudlo päťtisíc dolárov. Akože ,,darček". Myslím, že väčšiu radosť by mi spravil môj vlastný pár papúč Hello Kitty a ručne štrikovaný sveter.

,,Dobre, zlatko, uži si to tam." pobozkala ma na čelo a znova sa usmievala, ako predtým. Asi si povedala, že keď som sa už odhodlala ísť do mesta, že sa to pomaly bude len zlepšovať, nájdem si tam kamarátov a budem tam chodievať častejšie. Haha. V skutočnosti som tam musela ísť, pretože na eBay ešte nemali novú knihu od môjho najobľúbenejšieho autora, Johna Greena, ktorá vyšla pred dvomi dňami a ja som ju zúfalo potrebovala. Vyšla dom hore do svojej izby a pozrela do skrine. Znova som si zúfalo povzdychla. Pokrčila som plecami, obliekla si riflové kraťasy, ktoré boli naspodku celé rozrhané a dostrapkané, skrátka poznačené častým používaním, voľné, tmavošedé tričko s dlhým rukávom a asi môj jediný obľúbený kúsok oblečenia, čiernu koženú bundu od Burberry. Zobrala som si moje tmavé slnečné okuliare a vlasy som si stiahla do strapatého drdola. Do vrecka som si strčila mobil, peňaženku a nasadila som si slúchatká. Obula som si tenisky a vyšla von. Išla som peši, pretože sme bývali v centre, na ulici plnej rodinných domov, kde však našťastie netienili paneláky a do nákupného strediska som to mala päť minút. 

Vošla som do kníhkupectva a zamierila k pultu s novinkami. Hneď som našla, čo som potrebovala. Rýchlo som schmatla knihu do ruky a s láskou pohladila obal. Nevedela som sa dočkať, kým ju otvorím. Mohla som si tam sadnúť a začať čítať rovno tam, mama by bola aj tak rada, že som sa zdržala v meste a "rozvíjala svoj spoločenský status". Ale s tou knihou som si už za tú pol minútu, čo som ju držala v ruke vytvorila také silné puto, že som ju skrátka chcela čítať v kľude doma, nie pod pohľadom sliedivých očí, unudených zákazníkov, ktorí nemajú čo iné na práci. Ale napriek tomu som sa rozhodla odložiť to a poobzerať sa tam. V kníhkupectve som už nebola celú večnosť. A človek nikdy nevie, či neobjaví niečo nové. Pomaly som prechádzala pomedzi regály, pozorne si čítala názvy, občas prešla po knihách prstom, niekedy som nejakú zobrala a prečítala si zadnú stranu. Potom však moju pozornosť upútalo niečo iné. Na stoličke, ktoré tam boli pre zákazníkov, sedel chalan, tmavé vlasy mu padali do očí a doslova hltal knihu, čo držal v ruke. Nedokázala som od neho odtrhnúť zrak. Do očí som mu nevidela, pretože mal sklonenú hlavu, ale aj tak som videla, že má pekné črty tváre, mohol byť vysoký, aj keď to bolo ťažšie určiť, keďže sedel. Na nohách mal kožené, hnedé topánky, oblečené mal čierne rifle, tenkú, hnedú bundu a tričko s nápisom... Zastavil sa mi dych. Blink 182. Jedna z mojich najobľúbenejších kapiel. Zrazu zdvihol zrak a prebodol ma svojími modrými očami. Prezrel si ma od hlavy po päty a potom sa vrátil k mojej tvári. Pár sekúnd mi pozeral do očí a potom vyštekol:

,,Čo pozeráš?!" Zahabkala som.

,,Ja...ja len... superné tričko, prepáč." rýchlo som odvrátila zrak. Na sekundu, akoby oľutoval, že tak vybehol, ale potom pokrčil plecami, kývol hlavou, akože ďakuje a znova sa začal venovať svojej knihe. Mne horela celá tvár. Už som mu nevenovala ani pohľad a znova som sa prehrabovala v regáloch. Vybrala som si ešte dve knihy a pomaly sa vliekla k pokladni, že ich zaplatím. Nevydržala som však a vrhla na neho ešte jeden kradmý pohľad. Už stál a... Strkal si knihu do vnútorného vrecka bundy. Ztuhla som a v momente sa odvrátila. Modlila som sa, aby ma nevidel. Nič nemôžem vedieť. Možno je to jeho kniha a chcel si ju len prečítať niekde v kľude. Zaplatila som, zobrala si tašku s knihami a bloček, pozdravila predavačku a vyšla von. 

,,Viem, že si to videla" ozval sa mi za chrbtom hlas. Ztuhla som a nadávala si, aká som hlúpa, že som si ešte nedala sluchátka. Ignorovala som to a modlila sa, aby to nepatrilo mne. Rýchlo som si strčila slúchatká do uší a pustila prvú vec, ktorá mi padla pod ruku. Do uší mi zareval Cobain, s jeho chrapľavým hlasom:

Hello, hello, hello, how low

Hello, hello, hello, how low

Hello, hello, hello, how low

Hello, hello, hello....

 ,,Počkaj!" dobehol ma a chytil za rameno.

,,Pusti ma!" zareagovala som prudko, pretože som sa zľakla. Okamžite ma pustil a zdvihol ruky, v obrannom geste.

,,Prepáč." povedal. ,,Môžeš?" naznačil mi, aby som si dala dole slúchatká. Nedôverčivo som ho poslúchla a pozrela na neho.

,,Čo počúvaš?" kývol na ne. Prekrížila som si ruky.

,,Preto si ma nezastavil." povedala som mu. Nachvíľku prekvapene zažmurkal ale potom sa jemne uškrnul a prehrabol si vlasy. Mala som pravdu. Bol vysoký.

,,To je pravda. Tak za prvé. Nejdem ti nič vysvetľovať. Aby ti bolo jasné. Len som chcel poďakovať, že si ma nebonzla hneď v obchode. A teraz by ti to už bolo na nič. Už proti mne nič nemajú. Nie sú tam kamery, ani nič. A svedectvo jednej je im na nič. A za druhé..." znova pozrel na slúchatká, akoby mi chcel položiť tú istú otázku, čo predtým, potom však potriasol hlavou a povedal: ,,želám pekný deň." znova sa uškrnul, ešte raz po mne prebehol tými modrými očami a znova ich zapichol do tých mojich. Usmial sa, priložil si vystretú dlaň k čelu a akože zasalutoval, ako námorník. Nemohla som si nevšimnúť, ako sa mu stále smejú oči. Otočil sa, pokrútil hlavou a svižným krokom odkráčal preč. Ja som za ním nechápavo pozerala a snažila sa pochopiť, čo sa odohralo. Zrazu sa obzrel, ale ako zbadal, že na neho pozerám, momente sa otočil znova dopredu. Ja som zase očervenela a tiež som sa rýchlo zvrtla na odchod.