Jej pohľad
Zacítila som, ako mi do žily na pravej ruke pichajú ihlu. Prudko som otvorila oči.
..Kľud, kľud" sestrička mi pritlačila vlhký obväz na čelo.
,,Ľahni si naspäť. Zastavili sme krvácanie. Žiaľ, infúzia je nevyhnutná" smutne sa na mňa usmiala.
,,Je tu moja mama, alebo otec?" spýtala som sa, už kľudnejšie. Čím to tie sestričky robia, že majú takú ukľudňujúcu moc?
,,Tvoja mama je s lekárom. A tvoj kamarát je vonku. Nechcela som ho pustiť ale keď už si hore, možno..." Logan je tu? Och, bože to nie. Pokrútila som hlavou.
,,Nechcem, aby ma takto videl'' zašepkala som. Určite je na mňa príjemnejší pohľad v Burberry bundičke, ako na nemocničnom lôžku, omotanú hadičkami.
,,Ako chceš" pokročila plecami sestrička a pohladila ma po tvári. Ako vravím, nechápem, odkiaľ to berú. Do izby vošiel lekár s mamou. Mohol mať okolo päťdesiatky, bol vysoký, mal husté, tmavé, prešedivené vlasy a hnedé oči. Potom som si všimla mamu. Mala zaborenú hlavu vo vreckovke a vzlykala. Skrútilo mi žalúdok.
,,Možno by ste radšej mali..." chytila sestrička mamu za plecia. Tá pokrútila hlavou, naprázdno prehltla a silene sa usmiala.
,,Zlatíčko, toto je doktor Creevey" ukázala na doktora. Usmial sa na mňa a podišiel ku mne. Chytil ma za čelo.
,,Je ti lepšie, Lagoona?" opýtal sa s úsmevom. Chcela som mu odpapuľovať, že Lagoona sa mi neodvážia hovoriť ani rodičia, že to môže iba Logan, ale zahryzla som si do jazyka. Potrebovala som vedieť, či je život fakt tak zkurvene nespravodlivý a mohol by...
,,Ťažko sa mi to oznamuje." doktor mi položil ruku na plece. Prestala som dýchať. Skrátka som to, akokeby, zabudla.
,,Je to späť." povedal smutne. Mama znova zavzlykala. Sestrička ju chlácholivo hladkala po pleciach. Rozkašľala som sa. Spomenula som si, ako mám dýchať. A pri predstave, že za pár rokov, možno mesiacov, možno dní si už nespomeniem, ako lapiť dych, sa mi zakrútila hlava.
,,Akože..." pozrela som na doktora. Prikývol.
,,Už máš dosť rokov, nebudem ti tlačiť do hlavy bludy. Je to leukémia. Máš aj nejaké menšie uzliny v pľúcach a nosnokrčnej prepážke, ale zatiaľ nevyzerajú byť zhubné. Čas ukáže. Teraz je dôležité venovať sa tej leuk..."
,,Ako čas ukáže?" skočila som mu do reči. ,,Koľko času?" z oka sa mi vykotúľala slza. Pokrčil plecami.
,,Môžu to byť roky. Teraz musím ísť s tvojou mamou prebrať nejaké papierovačky, asi pri tom nechceš byť." Pokrútila som hlavou. Potľapkal ma po pleci.
,,Si mladá, silná, krásna žena, Lagoona. Raz si to prekonala, prekonáš to zase. Úprimne, ak by som si mal na teba vsadiť, išiel by som do toho bez rozmýšľania." usmial sa na mňa. Chytila som ho za ruku. Silno mi ju stisol. To mi dodalo do žíl toľko energie a sily, čo by nedokázala žiadna infúzia. Verila som mu. Nič iné mi neostávalo.
§§§
,,Dobre, tak nech príde." povedala som nakoniec porazenecky sestričke, ktorá už piaty krát v priebehu polhodiny prišla a hovorila, že Logan ma chce vidieť. Vošiel do izby. Uškrnula som sa na neho. Sadol si na stoličku, prehrabol vlasy a pozrel mi do očí. Usmial sa.
,,Super" ukázal na infúziu. Rozosmiala som sa.
,,Je to hocičo, len nie super." povedala som.
,,Tak, čo ti zistili? Nemusíš hovoriť, ak nechceš." zdvihol ruky, akoby som na neho mierila. Zadívala som sa mu do očí. Chcela som si ich zapamätať. Bez tak zachvíľu...
,,Mám rakovinu, Logan" povedala som pevným hlasom. Bola som rada, že som to nepovedala potichu, ani plačlivo. Tak. A teraz zdupká. Ako pred tými rokmi moji takzvaní kamaráti. Čakala som. Pozeral mi do očí. Jednou rukou mi chytil moju a druhou ma pohladil po tvári a zastrčil mi vlasy za ucho.
,,A napriek tomu, si tá najkrajšia bytosť na svete. Zvláštna choroba, tá rakovina. Chorý človek predsa takto nevyzerá." pozorne študoval moju tvár.
,,Počkaj o pár mesiacov." povedala som a nespúšťala oči z tých jeho. Nedala som na sebe znať, ako veľmi so mnou zmietlo to, čo povedal.
,,A bude mi to jedno" povedal a stále mi hľadel do očí. Usmiala som sa. Znova ma pohladil po vlasoch.
,,Myslím, že to morfium začína zaberať " povedala som a zívla. Nechcela som prerušiť túto chvíľku ale lepšie, ako odkväcnúť v polke vety. Sestrička mi predtým totiž podala liek na spanie, čo dávajú len veľmi silným prípadom. Usmial sa.
,,Tak, dobrú noc. Dúfam, že ťa čoskoro pustia. Aby sme sa mohli liečiť spolu." uškrnul sa. Zasmiala som sa. Ale jeho oči vraveli, že to myslí smrteľne vážne.
,,Dobrú noc'' zašepkala som a stisla mu ruku. Zavrela som oči a zaspala.
YOU ARE READING
Just... Thank you.
Fanfiction,,Tá má všetko. Slávnu, bohatú rodinu, žije si na vysokej nohe.'' ... Nikto nemôže byť stopercentne šťastný. Vždy sa nájde nejaké svinstvo, ktoré nám pokazí všetko. Ale objaví sa svetielko... Blik. Ako blesk z jasného neba. Život je ako húpačka, raz...
