Just... Thank you.

11. Tragic story starring you and me

Jeho pohľad

Sedel som pri Lagooninej posteli, držal ju za ruku a pozeral, ako spí. Vyzerala tak čisto a nevinne. Až nadľudsky. A zrovna ona... Život je pes.

"Kurva, prečo zrovna taký anjel....?!" takmer som vykríkol, ale zarazil som sa, keď som si uvedomil, že spí. Sníva. Ktovie o čom. V sne nemá choroba šancu. Viem to podľa seba.

,,Nepôjdeš so mnou na kávu? Prosím.... Lagoonin otec je v Malajzii. Vráti sa až zajtra, lebo mu nejde skorší let. Jimmy je u starkých..." vo dverách izby stála pani DiLiquori. Pri poslednej vete sa zasekla a po líci jej stiekla obrovská slza. Okamžite som vyskočil a prikývol. Ešte raz som sa pozrel na Lagoonu. V spánku sa usmievala. Podišiel som k jej mame a gentlemansky jej ponúkol rameno. Vydala zo seba niečo medzi vzlykom a smiechom.

,,Neuveríš, ale majú tu veľmi kvalitnú kaviareň. Dole vo vestibule. Takže žiadna káva z automatu za päťdesiat halierov." oznámila mi a uškrnula sa.

,,To je skvelá správa." odvetil som a vyšli sme von na chodbu.

Sadli sme si v naozaj príjemnej a útulnej kaviarni, ktorá vôbec nepôsobila, ako súčasť nemocnice. Posadil som ju do boxu a išiel objednať.

,,Bude to osem štyridsať." oznámil mi čašník.

"Dokonca ani ceny nie sú nemocničné" pomyslel som si a hodil mu na stôl desať dolárovku.

,,To je dobré" mávol som rukou a vzal do rúk dve Café Latte s čokoládovou príchuťou. Dokonca aj modelka, kalibru Lagooninej mami, potrebuje občas takúto nakopávajúcu bombu.

Podišiel som k stolu a položil kávu pred Lagooninu mamu. Slabo sa na mňa usmiala.

,,Si si istý, že sa rodičia nebudú strachovať?" spýtala sa. Pokrútil som hlavou.

,,Písal som mame esemesku, že sa dnes trochu zdržím." povedal som a uchlipol si z kávy. V podstate som jej napísal, aby dnes zrušila pána Browna, že si to s ním dobehnem. A že rozvíjam svoj spoločenský status. Nebola proti.

,,Tak, kam chodíš na školu?" spýtala sa ma pani DiLiquori a spoza šálky na mňa uprela modré oči. Ideme sa baviť o tomto? Bol som v tom, že ma čaká prednáška o tom, aké ťažké to majú rakovinoví pacienti, že by som mal dať Lagoone pokoj na liečenie a vypadnúť z jej života a že na mňa riadne nakričí.

,,Nechodím do školy" odpil som si.

,,Študuješ doma?" spýtala sa. Prikývol som.

,,Lagoona tiež. Nechýba ti kolektív?" Pokrútil som hlavou. Odkedy som sa ,,zbláznil" so mnou nikto nechcel nič mať. A ja som nechcel mať nič s nikým. Vôbec s nikým. Až doteraz. Chcel som mať všetko s...

,,A prečo vlastne nechodíš do školy? Ak smiem vedieť." prerušila moje myšlienky.

,,Mama ma z nej zobrala potom, ako som istý čas strávil v ústave." Prosím, prosím, prosím, nech Lagoone nezakáže stretávať sa s magorom.

,,Bol si chorý?" spýtala sa a premiešala si kávu. Páčilo sa mi, že sa na nič nehrá, ide na veci priamo a niekto by povedal, že možno až bezľútostne. Mne to vyhovovalo. Nemal som rád ľudí, ktorí sa pretvarovali a potom sa vám otočili chrbtom. A všetko brali, ako neprístupnú tému, k tomu sa jedná o život. O ľudský život, aj so všetkými chybami. A je úplne normálne rozprávať sa aj o chorobách a nebrať to, ako niečo, o čom sa skrátka nehovorí.

,,Bol. Teraz je to, dovolím si povedať, na dobrej ceste." povedal som.

,,A čo ti bolo?"

,,Bol som na psychiatrii."

,,Problémy v škole?"

,,Aj."

,,V rodine?"

,,To bol hlavný dôvod."

,,Čo sa stalo?"

,,Zomrel mi otec a ľudia, od ktorých som čakal najväčšiu podporu, mi ju nedali. Nevyčítam im to." Jej otázky mi neboli nepríjemné. Vlastne som bol rád, že to môžem povedať niekomu inému, ako doktorovi Brownovi.

,,To je mi ľúto." chytila ma za ruku a stisla. Stisk som jej opätoval a usmial sa.

,,Ako hovorím, je to za mnou. Ale netvrdím, že mi nehrabne ešte raz." uškrnul som sa. Zasmiala sa.

,,Vy ste mi ale dvojica." Pokrútila hlavou a stále sa smiala.

,,Kto my?" prekvapene som na ňu pozrel.

,,Ty a Lagoona, predsa" pozrela mi do očí. ,,Požiadam ťa len o jednu vec... Keď jej budeš chcieť zlomiť srdce, pamätaj, čo to spravilo s tebou, keď to spravili tvoji najbližší. A keď už naozaj nebudeš mať na výber... Sprav to šetrne."

,,Neurobím to. Sľubujem." vážne som sa na ňu zahľadel. Pokrútila hlavou a usmiala sa.

,,Nesľubuj nikdy, nikomu nič. Aj ja som sľúbila Lagoone, že sa jej už nikdy nič nestane a..." rozvzlykala sa. Postavil som sa a sadol som si vedľa nej. Chlácholivo som ju objal okolo pliec.

,,Vyzeráš byť dobrý chlapec." usmiala sa na mňa cez slzy. Zahanbene som sklonil hlavu. Lagoona jej ešte asi nepovedala o tej knihe. A ja som Lagoone nepovedal o iných veciach, ktoré mi... eh... omylom skončili vo vreckách.

,,Hodím ťa domov." ozvala sa Lagoonina mama. Nebola to otázka.

,,Môžem sa ísť ešte pozrieť, či je už hore?" spýtavo som na ňu pozrel. Utrela si zvyšné slzy.

,,Počkám ťa pri aute." povedala a vyšla z kaviarne. Po schodoch som vyletel, ako šialený. Lagoona stále spala. Neodolal som a pobozkal ju na čelo.

,,Tvojej mame by sa to nepáčilo ale... Sľubujem ti, že ti nezlomím srdce. Sme v tom spolu." zašepkal som jej do ucha a pohladil ju po vlasoch. Niečo zamrmlala a usmiala sa. Vyšiel som von a zamieril k červenému jeepu, ktorý už mal naštartovaný motor.