Undercover (Dramione)

19.

Hermiona pomaly otvárala oči. Nad ňou sa skláňal vystrašený chlapec, ktorého nepoznala. Teda, určite ho už videla v škole, ale nepoznala ho osobne.

„Si v poriadku?"

„Áno." Slabo odpovedala a chytila sa za čelo.

„Idem pre pomoc." Oznámil jej, ale chytila ho za ruku.

„Nie, prosím ťa nechaj to tak. Nič mi nie je."

„Veď si ležala na zemi."

„To nič nie je. Je to vlastne moja chyba. Varila som lektvar na spanie a veľa som sa ho nadýchala." Klamala

„Aha."

„Som Chris, neviem, či ma poznáš." Oznámil jej a podal jej ruku.

„Hermiona." 

„Ja viem. Poznám ťa."

„V ktorom si ročníku?" opýtala sa zvedavo.

„V šiestom."

Hermiona si ho poriadne premerala a zmeravela. Chris mal na sebe modrú mikinu. A nemal žiadnu šatku. Takže to nebol on, koho videla, ako k nej kráča.

„Určite si v poriadku?" opýtal sa jej s obavami.

„Áno. Mala som si dávať väčší pozor." Povedala a falošne sa usmiala.

„Ďakujem ti, už pôjdem." Usmiala sa.

„V poriadku. Dávaj si pozor. Ahoj." Usmial sa a skôr, než sa stihla spamätať kráčala ku klubovni.

Zrazu sa otočila a rozutekala sa späť. Našťastie sa Chris nedostal ďaleko a stihla ho zastaviť.

„Počuj, môžem sa ťa niečo opýtať?"

„Áno."

„Nevidel si niekoho v čiernej mikine s čiernou šatkou na tvári?" opýtala sa zadychčane.

„Nie, počul som nejaké kroky a ranu, to si asi bola ty, ale nevidel som nikoho."

„Aha, ďakujem." Povedala zamyslene a odišla.

-Musím zistiť, kto ma sleduje.- zaprisahala sa v myšlienkach.

Hermiona práve otvárala učebnicu, keď jej na lavici pristal pokrčený papierik.

Stretneme sa dnes? Chýbaš mi D.

Nenápadne sa na neho pozrela a prikývla mu.

„Si nejaká tichá stalo sa niečo?" opýtal sa Draco

„Nie nič." Odpovedala a myšlienkami bola niekde úplne inde.

„Prepáč za tie slová na chodbe. Bol to jediný spôsob ako zaistiť, aby sa prestali tieto klebety rozširovať."

„Ja viem."

„Povieš mi už, čo ťa trápi?" povedal a založil si ruky v bok.

„Nič." Hermiona vedela presne ako zareaguje, keby mu to povedala. Rovnako ako Harry a Ron. Určite sú to len sliediaci slizolinčania, nič iné.

Potiahol ju k seba a silno ju objal. Objatie mu ihneď opätovala.

„Vieš, že nemôžeme byť spolu." Zašepkala.

„Môžeme." Odpovedal jej.

„Nemôžeme. Zničili by nás."

„Tak to nebudú vedieť." Povedal rázne.

Odtiahla sa „Ako to myslíš?"

„Jednoducho. Nepovieme to nikomu. Keď budeme sami, bude to takéto." Dopovedal a pobozkal ju.

„A keď budeme na verejnosti, budeme predstierať nenávisť."

Nemala ani čas premýšľať nad tým, či je to vôbec dobrý nápad. Jednoducho súhlasila. Vedela, že ich vzťah je krehký, nechcela ho stratiť a rozhodne by nátlak verejnosti, rodičov a kamarátov nezvládli.

„Je to šialené. Ale páči sa mi to."

„Rada robíš šialené veci." Šibalsky sa na ňu usmial.

„Myslím, že aj ty."

Draco si sadol a potiahol Hermionu na seba. Poriadne ju chytil, aby nespadla a privial ju k sebe.

„Sľubujem ti, že nabudúce nás už nikto neuvidí. Vezmem ťa na nejaké pekné miesto, čo ty na to?"

Navrhol jej.

„Ja neviem. A kam by si chcel ísť?"

„Nechaj sa prekvapiť."

Približne hodinu sa zhovárali. Hermiona bola šťastná, aj keď niekedy by to určite nepovedala, Draco bol pre ňu dokonalý. Dokázala sa s nim o všetkom porozprávať. On taktiež, so záujmom počúval všetko, čo mu hovorila.

„Je už veľa hodín, mali by sme ísť." Povedala.

„Dobre, odprevadím ťa."

„To nebude dobrý nápad. Nemali by nás teraz vidieť."

„Nepôjdeš predsa sama."

„Zvládnem to." Povedala aj keď s neistotou.

„Nepáči sa mi to." Zamračil sa na ňu.

„Neboj sa." Usmiala sa a vykročila vpred.

„Nezabudla si na niečo?" znudene sa opýtal.

„Ja nie? A ty?" tvárila sa, že nevie  o čom hovorí.

„Vlastne nie ahoj."

Prekvapene vyvalila oči. Ten darebák. Chcela dosiahnuť, aby ju pobozkal a on s ňou takto vybabral.

„Malfoy!" sykla po ňom.

Otočil sa a tváril sa prekvapene. Prižmúrila oči.

Chvíľu na seba hľadeli, tak sa začali smiať a Hermiona po ňom skočila. Prisala svoje pery na tie jeho a začala ich vášnivo bozkávať. Z toho bozku mala pocit lásky, bezpečia.

Spokojne kráčala do klubovne a celú cestu sa usmievala. Stále myslela na Draca, na jeho bozky, objatia, dotyky. Vedela že ich vzťah alebo čo to bolo, nebude dokonalý a tiež vedela, že bude bojovať za to aby to vydržalo. Z myšlienok ju vytrhlo neznáme šepkanie.

„Hermiona." Ozýval sa chodbou nepríjemný  šepot, ktorý nevedela identifikovať.

Okamžite vytiahla prútik a namierila do tmy.

„Ukáž sa ty zbabelec." Nazlostene vykríkla.

Ostalo ticho. Hermiona sa ešte niekoľko sekúnd rozhliadala, ale nikoho nevedela.

Nazlostene vpálila do klubovne a mierila rovno k Harrymu.

„Ahoj Harry." Povedala a prudko si vedľa neho sadla.

„Ahoj Hermiona. Už ti je lepšie?"

„Ale hej. Mám na teba ako tvoja najlepšia kamarátka prosbu."

„Akú?" zvedavo sa opýtal.

Keďže pri nich bolo priveľa študentov, nemohla to vysloviť nahlas. Natiahla sa a zašepkala Harrymu čo od neho chce. Netváril sa nadšene.

„Budeš mať za to u mňa napísané všetky domáce úlohy na najbližší týždeň."

To Harryho presvedčilo a súhlasil.

Dosiahla čo chcela, teraz zistí pravdu.