Chaos [L.S.]

√1

Rozbolela ma hlava. Na nič si nepamätám. Pomaly otvorím oči a pokúšam sa zaostriť a rozpoznať miesto, kde sa práve nachádzam. Ostré svetlo mi nedovoľovalo otvoriť oči. Nedokázal som sa pohnúť. Vedel som však, že som v pohybe a rozhodne nekráčam po nohách. Sedel som. ,,Odvezte ho do cely číslo sto. Budeme ho označovať ako stovku." Cez sluchové orgány až do hlavy sa mi dostal prísny ženský hlas. Pokúšal som sa pohnúť a otvoriť oči, čo sa mi nakoniec podarilo. Nemohol som však vidieť ostro. Okolo seba som mal machule. V to mi do pravého oka niekto posvietil svetielkom. V momente som sa odtiahol, zavrel oči a niečo si nespokojne zamrmlal. Pokúšal som sa pohnúť. ,,Držte ho vy idioti!" Opäť tá šialená ženská. Otvoril som oči. Konečne som mohol vidieť ostro. Začal som sa obzerať. Bol som zviazaný a pri mne boli muži s maskami a nejaká žena.

Nech nás pustia! Chceme ísť preč.

Mlčal som. Nevedel som, čo sú zač a kde vôbec som. Nevedel som nič. Nemohol som sa s nimi rozprávať. Neviem, čo by mi urobili. Vo svete tam vonku ma považovali za blázna. Doviezli ma pred akési dvere. Nechali ma samého. A potom mi však niekto zaviazal oči šatkou. Potlačili ma dnu. Zabuchli dvere. Mal som pocit akoby som tu sám, no prečo by ma tu nechali zviazaného. Pokúsil som za vyslobodiť, no márne. Akýkoľvek pokus o slobodu bol márny. Avšak šatka z očí mi zmizla a mne sa naskytol pohľad na vysokého chlapa o pár rokov staršieho ako som ja. Prezeral si ma jeho prenikavými zelenými očami, akoby som bol neľudská bytosť. ,,Louis..." Povedal a zamyslel sa. Jeho hlas bol hrubý, chrapľavý a myslím si, že aj hluchému by sa pri ňom vrátil sluch. ,,Tomlinson?" Pozrel na mňa a čakal na odpoveď. Opatrne som prikývol na súhlas. ,,Som Harry Styles. Tvoj doktor. Vieš kde si?" Spýtal sa ma hľadiac do papierov. Harry Styles...

,,N-nie..." Šepol som. Harry odložil papiere. Kvokol si ku mne a dal mi dole tú šialenú vec, ktorej názov sa začína na písmeno k.

R. 🌹