Chaos [L.S.]

√9

Nechal ma ležať na posteli. Bolo tu naozaj útulne. Ani by som nepovedal, že som na psychiatrii. Niekam odišiel a nechal ma zamknutého v izbe. Bola tu menšia knižnica s knihami. Prešiel som k nej. Prstom som prechádzal po och názvoch. Zahľadel som sa na knihu. Na knihu, ktorú mi čítavala mama. Le Petit Prince. Malý princ. Vybral som ju odtiaľ. Bola akoby sa jej nikto nikdy nedotkol. Bola písaná vo francúzštine. Otvoril som ju a privoňal som k nej. Ako nová. Bruškami prstov som prešiel po jej stránke a očami som si čítal text. ,,Louis?" Zľakol som sa a rýchlo som knihu vrátil na jej miesto. Obzrel som sa. Harry stál vo dverách. Stále mal ten neutrálny výraz. No keď si všimol vytŕčajúcu knihu, jemne sa usmial. ,,Tiež ju mám rád." Zavrie dvere a vykročí ku mne. Moje nohy akoby mozog prestal ovládať a roztriasli sa ako taká želatina. Zastavil predo mnou. ,,Ako sa cítiš Louis? Počuješ ešte hlasy?" Spýtal sa.

,,Je mi fajn. A nepočujem ich už." Povedal som a pozrel som naňho.

,,Fajn. To je skvelé. O taký týždeň už môžeš ísť domov." To mi moc super nepríde. 

,,Ja, ale domov ešte nechcem." Čudoval som sa rovnako ako von. Práve som povedal, že nechcem domov zo psychiatrie. 

,,Musíš domov. Si zdravý Louis." Vtedy som spanikáril. 

,,J-ja naozaj nechcem odísť." Obzeral som sa okolo seba. 

,,Aký máš dôvod na to, že nechceš odísť?" Chytil ma za ramená, aby som sa upokojil. Pozrel som mu do očí a prehovoril som. 

R. 🌹