Chaos [L.S.]

√8

Ráno som sa prebudil na šušťanie vedľa môjho ucha. Neotváral som oči. Cítil som, že to bol Harry a niečo robil. Tváril som sa, že spím, keď som zrazu pocítil ako ma zdvíha z postele. Nereagoval som, no bál som sa. Vzal ma na ruky a kamsi ma niesol. ,,Oh Harry. Prenášaš ho?" Začul som ten ženský hlas, čo som počul v prvý deň. 

,,Lieči sa. Dlho sa s nikým nerozprával a v noci máva pokojný spánok." Povedal ticho Harry a mal pravdu. Dlho žiadne hlasy. 

,,To je skvelé. Kam ho dáš?" Spýtala sa. 

,,Do izby v mojej ordinácií. Je tam teplejšie a bude mu lepšie. Rýchlejšie sa z toho dostane." Povedal a kráčal ďalej. Pritisol som sa na jeho hruď. ,,Je neslušné počúvať rozhovory iných a nechať sa odnášať. Vieš to?" Prihovoril sa mi. On vedel, že som nespal a predsa ma niesol. Pozrel som naňho. Neusmieval sa. Nebol smutný, ani nahnevaný. Netváril sa nijak. Ani sa na mňa nepozrel. 

,,Chcem ísť späť do tej izby." Vtedy na mňa pozrel. V jeho očiach som videl všetko, čo som na jeho tvári nevidel. Únavu. Smútok. Lásku. Strach.

R. 🌹