Elf a Strieborný Front

Kapitola prvá - Zakysák

Ďaleko od poslednej ľudskej civilizácie je jedna dedinka. Volá sa Zakysák, pretože tá posledná civilizácia sa volá Kysák. Teraz vám poviem, ako sa dá do Zakysáku dostať, lebo to bude jedno z hlavných miest diania.

Keď vyjdete z Kysáku a budete pokračovať po prašnej ceste, dostanete sa na rázcestie. Jedna cesta vedie k lesu a tá druhá niekam, kde nič nevidíte. Keď však po nej chvíľu pôjdete, uvidíte za zákrutou prvé domy. Potom zbadáte sivú, ošarpanú budovu a za ňou posledné domy.

V tej sivej budove vzniklo veľa príbehov. Niektoré smutné, iné ešte smutnejšie. No nájdu sa tam aj takí, ktorých príbehy sa skončili šťastným koncom. Mnoho príbehov sa tam ešte len tvorí.
Ale vy ste asi zvedaví, čo to je za budovu. Nie je to obecný úrad. Je to sirotinec. Volá sa Zakysáčik. No nie je bohvieaký.
J

eho majitelia sa až tak o svojich zverencov nestrachujú. Lepšie povedané, im len dali posteľ, trochu jedla a školu a ostatné im bolo ukradnuté. Žilo tam však napriek tomu aj tak dosť detí. Dan, trinásťročný obyvateľ Zakysáčiku, bol jeden z nich. Vyzeral ako obyčajný chlapec. Nijak vysoký ani nízky. Bol celkom chudý, mal tmavohnedé vlasy ktoré mu občas padali do očí, lebo nikomu zo sirotinca sa nechcelo ich deti poriadne strihať. No aj tak mu spod nich svietili až prekvapivo žiarivé, rovnako hnedé oči. Dan tam prišiel ešte ako malý chlapec. Bol to veľmi čudný začiatok života. Pre svoj tajomný a nepresný príbeh dlho nemal kamarátov. Závidel ostatným chlapcom, že sa spolu smejú a zabávajú. Najmä Marekovi. Bol to jeden z najobľúbenejších chlapcov. Bol čosi ako superstar a ten, kto sa s ním kamarátil, mal vždy od ostatných rešpekt. Marek však nebol protivný ani namyslený. Bol naopak veľmi milý.

Raz v jeden deň Dan ako obyčajne sedel na lavičke pred sirotincom a pozoroval pochmúrne nebo. Rozmýšľal, čo má urobiť, aby sa neunudil k smrti. Má vôbec zmysel snažiť sa rozprávať s ostatnými chlapcami? Aj tak si ho nikdy nevšímajú. Len Marek naňho vrhne pohľad zlutovania, no potom opäť pokračuje v svojich zábavách. Dan si vždy hlúpo pomyslel, že ho pozve k nim, no nič. A najhoršie na tom bolo, že mali jarné prázdniny. Už dva dni tu len tak posedával a prechádzl sa. Nevedel, čo by mal spraviť, aby si ho ostatný všimli.
O Marekovi si všetci mysleli, že je najšťastnejší človek v celom sirotinci. On si však myslel niečo iné. Keď boli jeho kamoši pri ňom, správali sa akoby bol skvelý. No nejeden raz ich počul, ako ho za chrbtom ohovárajú. Mal už dosť takýchto ,,priateľov". Najradšej by bol, keby mal aspoň jedného pravého priateľa, ktorému by mohol vo všetkom veriť.
Jedného dňa, keď začul ako sa naňho sťažuje Filip, človek, o ktorom si myslel, že ho nikdy nezradí, sa rozhodol, že s tým skoncuje.
Už istú chíľu pozoroval Dana a rozhodol sa, že to skúsi s ním.
Na druhý deň po večeri sa vidal do jeho izby. Chvíľu mu trvalo, kým zistil, ktorá to je, no napokon ho zbadal sedieť na posteli a pozerať do prázdna. Dan si ho očividne nevšimol. Marek chcel prehovoriť, no slová sa mu akosi zasekli v hrdle. Nevedel, ako má začať. Dan sa zatiaľ otočil a hľadel naňho. Marek sa napokon vykoktal:
„Už dlho som sa pozeral, ako sa trápiš. A navyše už nemôžem vystáť tých falošných chalanov, čo sa nazývajú mojimi priateľmi."
Odfrkol si.
,,Chcel som sa ťa len spýtať..." Danovi sa rozsvietili oči. Marek si to všimol a povzbudilo ho to.
„Budeš môj priateľ?"
„A-áno, rád budem t-tvoj priateľ,"
dostal zo seba Dan.
,,Á, takže Marek nás zradil.."
ozvalo sa spoza dverí. Vystúpili odtiaľ niekoľkí chalani, jeden mohutnejší ako druhý.
,,Daj sa vypchať Filip. Myslíš, ze som si nevšimol, ako ma ohovárate?"
,,No a? Si myslíš, že nikoho iného neohovárajú? Za takú hovadinu sa na nás teraz vykašleš a budeš sa bratríčkovať s týmto tu?"
pohŕdavo ukázal na Dana.
,,Tak poprvé, nebudeš tu urážať môjho priateľa" Danovi sa obrátil žalúdok hore nohami ,,a po druhé, nepotrebujem kamošov, ktorý ma budú ohovárať hocikedy sa otočím!"
,,Tak toto si prehnal kamoško. Ak si myslíš, že na nás môžeš len tak vreštať, tak si poriadne mimo. Je koniec. "
,,Fajn. Kašlem na vás, nepotrebujem takých, ako ste vy!"
A zabuchol im dvere pred nosom. Dan tam len ohúrený sedel a snažil sa pochopiť, že sa kôli nemu Marek práve pohádal so svojou bandou. Nikdy by ani nesníval, že sa niečo takéto stane. Marek sa otočil k nemu a usmial sa. A tak, v tento deň sa Danov život stal znesiteľným.

O pár dní sa dostali k téme predsirotinského života. Dan ani poriadne nevedel ako a Marek mu rozprával svoj príbeh.
Dan sa dozvedel, že Marekovi rodičia prišli o život pri autonehode v Rakúsku, kým jeho strážila doma jeho suseda. Rodičia ho vraj až tak radi nemali, lebo prišiel na svet omylom, a aby si mohli ďalej užívať, plánovali ho dať do detského domova, keď trochu vyrastie. „...takže by som tu skončil tak či tak," dokončil svoje rozprávanie Marek.
„Páni, musí byť hrozné vedieť, že ťa rodičia nechceli," povedal so súcitom Dan.
„A teraz ty."
„Čo ja?" opýtal sa s predstieranou nechápavosťou Dan.
„No predsa tvoj príbeh," povedal vľúdne Marek.
Dan mu to nechcel povedať, lebo sa bál, že príde o kamaráta, čo práve spoznal. No napokon si vzdychol a začal rozprávať...
„Keď som bol celkom malý našiel ma jeden človek z dediny v lese na čistinke. Hľadal rodičov, ale nikoho nenašiel, a tak ma dal do sirotinca. Nikto nevie, kto sú moji rodičia, ani prečo ma nechceli. A čo je najčudnejšie, tú čistinku už nikto nenašiel."
Chvíľu sa odmlčal.
,,Veľmi by som ju chcel nájsť, ale bojím sa tam ísť. Predsalen je to les, neodvážim sa tam ísť sám. "
Zamyslel sa.
,,Ale keby si..." Dan sa trochu zasekol. Áno, je to kamarát ale... pozná ho len chvíľu.
„Rád s tebou pôjdem hľadať tú čistinku. Potrebujem nejaké dobrodružstvo. Musíme sa však dohodnúť kedy."
Marek to pochopil hneď. Dan z toho bol veľmi šťastný, a tak sa nakoniec dohodli, že výpravu uskutočnia hneď na druhý deň.
Keď sa ráno Dan zobudil, hodil na seba bleskovou rýchlosťou hnusné sivé oblečenie a hneď utekal do jedálne. Pri Marekovi to vyzeralo nejak podobne. Odkedy počul ten tajomný príbeh, nedalo mu to pokoja. Veľmi sa na tú výpravu tešil. Keď obidvaja dobehli na raňajky, skoro nikto tam ešte nebol. Rýchlo do seba hodili minimum jedla, len aby neboli hladní a vybehli von. Rozhodli sa však, že bežať radšej nebudú, lebo raňajky sa tlačili von. Bolo dosť skoro ráno, takže vonku ešte takmer nikto nebol. Len kde-tu ktosi stál a pozoroval jarné slnko.
,,Tak, ako sa dostaneme von?"
Opýtal sa Dan. Marek sa naňho len uškrnul a zamieril za budovu. Dan ho nasledoval.
Zašli až úplne dozadu kde bol medzi stenou a plotom asi iba meter. Marek však pokračoval ďalej. Dan zrazu zbadal, čo chce Marek urobiť. V plote bola diera akurát taká veľká, aby sa cez ňu prepchal človek. Marek sa pozrel, či ich niekto nevidí, no schovávala ich pochmúrna budova sirotinca. Potom sa vyšplhal na betónový múrik a preliezol cez dieru za zhrdzavený plot. Naznačil Danovi, aby išiel za ním. Ten si nenechal dvakrát vravieť. Veď sa konečne dostane do lesa! Opúšťať Zakysáčik mohli len ak sa vypýtali do Kysáku. Lenže keby ich niekto zbadal ako mieria do lesa, to by sa veru neskončilo dobre.
Keď bol v strede diery, pocítil obrovskú voľnosť. Konečne si budú môcť robiť čo chcú. Vyliezol za Marekom a usmiali sa na seba.
Pred nimi sa týčili tmavé stromy. Predrali sa cez ne a naskytol sa im nádherný pohľad. Stáli na lúke, takmer zo všetkých strán obklopekej stromami. Sem niekedy chodievali na poobedné hry. No to bolo tak dávno. Ich cieľom však nebola táto lúka. Oni pokračovali ďalej, až kým nezašli k lesu. Rozprestieral sa doširoka-doďaleka. Ešte raz na seba pozreli a boli rozhodnutý. Nadýchli sa ako odvážni cestovatelia, no výdych už patril čierno-čiernemu lesu. Stratili sa v lesnej čierňave, ktorá ich akoby pohltila.