Elf a Strieborný Front

Kapitola pätnásta - Ego promitto aevum

,,Čo?" Faranees na Derena len nechápavo pozerala. Potom zatriasla hlavou.
,,Deren, čo tam bolo vypálené? Potrebujem to vedieť."
,,To je jedno! Oni sú v nebezpečenstve!"
,,Marek a Vali? Prečo?"
,,Hľadajú čistinku a chcú ma zachrániť. Ale niekto ich sleduje."
,,Čo? Na to si ako prišiel?" chvíľu naňho hľadela.
,,Sen? Si si istý, že to niečo znamená?"
,,Áno. Určite sú tam."
,,Dobre, ale ja vážne musím vedieť čo bolo v tej dedine vypálené. Rýchlo to povedz a môžme vyriešiť aj Vali a Mareka."
,,Ja som to ani moc nepočul. Len nejaké Eo romit avu."
Pri každom jeho slove Faraneesina tvár viac zbledla.
,,Si v poriadku?" pre istotu sa jej spýtal Deren, lebo Faranees sa nehýbala a vyzerala akoby z nej niekto vysával krv. Potom si neprítomne zamrmlala:
,,Ego promitto aevum.."
,,Čo?"
Odvrátila sa od Derena a ako veverička vyliezla po svojom rebríku a stratila sa v izbe.
,,Hej! A čo moji priatelia!" zakričal za ňou pobúrene Deren, no skôr ako to stihol dopovedať sa Faranees znovu objavila a v ruke držala hrubočiznú fialovohnedú knihu.
Zoskočila z rebríka a dopadla vedľa Derena. Rýchlo otvorila knihu na stránke s jednou z mnoha záložiek a začala rýchlo čítať. Vyzerala dosť vystrašene a Deren vedel, že jeho priatelia jej niesú ľahostajný, takže si myslel, že to môže mať s nimi niečo spoločné. Všimol si názov knihy:
Legendárny Ektar: Udalosti, čo sa stali legendami
,,Ego promitto aevum." čítala Faranees a hlas sa jej trochu triasol.
,,V dávnych dobách, keď sa ešte v Ektare hovorilo latinsky, žilo tu mnoho mocných mágov. Každý chcel dokázať, že je lepší ako ten druhý. S umením mágie sa zaobchádzalo ako s bežnosťou, nevážili si ju tak, ako by boli mali. A tak, mnohí mágovia ju využívali len pre chvastúňstvo a vyvyšovanie sa nad druhými. Vymýšľali všeliaké čarovné predmety a potom sa nimi chválili. Jeden z nich, Pemtorobus Bestoi, raz našiel spôsob, nevedno ako, ako zmeniť tvora na akéhosi ducha. Bolo to však skôr len vyrvanie všetkého, čo robilo tvora živým z jeho tela a zmenenie ho na nehmotnú formu existencie. Pemtorobus Bestoi to praktikoval na niekoľkých vraj dobrovoľníkoch a skutočne sa mu to podarilo. Zmenil ich na akýchsi ,,nesmrteľných duchov". Toto kúzlo uvrhol na rukavicu a toho, koho sa ňou dotkol, zmenil. Onedlho však začal túto moc zneužívať, plienil dediny, ich obyvaťeľov menil na duchov a robil si z nich služobníkov. Jediné, čo po ňom ostalo, boli vždy len trosky a strieborný, priam nehmotný prach, ktorý zanechávali duchovia. Podmanil si tak väčšinu Ektaru a bol by pokračoval, nebyť mladej odvážnej polovičnej valkýry Elizes, ktorá sa proti nemu vzbúzila a viedla armádu proti nemu. Napokon ho porazili a zahnali k priepasti zabudnutia. Bestoi to videl ako jediné východisko a sám do nej skočil. Ako padal, zakričal ešte svoje posledné známe slová: ,,Nech je vám moje heslo znamením môjho návratu!" Táto veta sa stala legendárnou, spolu s jeho heslom, Ego promitto aevum, čo znamená sľubujem večnosť. Jeho najvernejší služobník, Pylio, sa vrhol do priepaste za ním. Potom sa vie už len o tom, že z priepasti zažiarilo strieborné svetlo, čo znamená, že sa Bestoi sám premenil na ducha a následne sa ozýval len štrngot, pripomínajúci rozbíjanie skla. Nikto nevie, čo sa s Pyliom, Bestoiom ani s jeho magickou rukavicou vlastne stalo, no môžeme dúfať, že zmizol na večnosť."
Faranees dočítala.
,,To si tam videl! To sa dostalo do Ektaru! Všetko tomu nasvedčuje. Ale toto sa stalo pred niekoľkými tisícročiami..."
,,Myslíš, že sa Bestoi vrátil? Alebo že teraz ide po Marekovi a Vali?"
,,Možno sa vrátil... Netuším ako ale možno áno... Ale po Marekovi a Vali určite nejde. Tí preňho niesú dosť dôležitý."
,,Takže na nich nezaútočí?"
,,Myslím, že nie. Teda, aspoň nie osobne..."
Derenovi stuhla krv v žilách. Nie osobne? Prepánajána, a čo ten Pylio?
,,Chcem ich vidieť. Musím ich vidieť."
Možno to je hlúposť, ale musím si byť istý. A musím ich varovať, aby sa do toho lesa už nevracali.
,,A aj oni musia vidieť mňa."
,,Deren, to ale nejde len tak. Musel by si dlho študovať a trénovať, aby si to..."
,,Veď si hovorila, že mám ešte inú možnosť ako ostatní, lebo som tam dlho žil."
To bola jeho posledná iskierka nádeje.
,,No... Vlastne si niesom istá, či to bude poriadne fungovať..."
,,Notak! Aspoň to skúsme!" prosebne na ňu pozrel.
,,Ja musím! To je povinnosť priateľa." To na ňu zrejme zabralo. Zdvihla sa a vykročila dole schodmi. Deren ju nasledoval a obaja vyšli von. Boli takí napätí, že im ani nevadilo, že sú ešte stále v pyžame.

Prepletali sa uličkami až došli k trhu, ten bol našťastie ešte celkom prázdny. Faranees zamierila k jednému domu pri trhu a obzrela si ho od hora až dole.
,,Tu." ukázala na dvere s lomeným oblúkom a malým okrúhlym sleneným okienkom uprostred, ktoré hralo všetkými farbami. Zaklopala.
,,Ravien je trochu čudný, no je to jediná osoba, ktorá nám môže v tomto pomôcť. Tak prosím buď k nemu ohľaduplný, lebo nás rovno vykopne."

Deren prikývol. V okienku sa zjavilo oko. Skúmavo si ich prezeralo a po chvíľke Ravien otvoril dvere. Stál pred nimi vysoký chudý muž s bledomodrými, takmer bielymi očami, ktorý Derenovi veľmi pripomínal hipíka. Mal čierne tričko so zlatými súhvezdiami a na ňom dúhový plátený kabát. Celkom dlhé, strašne kučeravé hnedé vlasy mal v copíku zopnuté zlatou gumičkou. Rovnako zlaté boli aj jeho topánky, ktoré vyzerali akoby patrili Vianočnému škriatkovi.
,,Faranees, aká podsta... A kto je váš malý ryšavý priateľ?"
Deren už aj vlastne zabudol, že je momentálne ryšavý.
,,Môj bratranec s druhého kolena. Aj mňa teší Ravien."
Deren si uvedomil, že je asi rad na ňom.
,,E-eh.. Dobrý deň. Ja som De... Ehm... Demur."
,,Teší ma Demur," potriasol mu rukou. ,,A čo sa také stalo, že učená Faranees zablúdila do môjho skromného obydlia?"
Deren sa poobzeral, rozhodne skromné nebolo. Bolo asi dvakrát väčšie ako okolité domy a bohato vyzdobené rôznymi čudnými vecami.
,,Tuto Demur mal veľmi nepríjemný zážitok. Keď išiel na hríby, uniesli ho Gonurovia. Podarilo sa mu od nich ujsť v blízkosti našej dediny, no bol veľmi ďaleko od domova. Prišiel sem ku mne, lebo počul o tvojich schopnostiach. Chcel oznámiť svojej rodine, že je v poriadku. Všetci mu vraj odporúčili teba."
Deren pozeral na Faranees, na ktorej nebolo badať ani jediný náznak toho, že klame.
,,Ááá.. Takže chcete použiť moju úžasnú a nenahraditeľnú návratku."
,,Volá sa to dvere domova," precedila cez zuby Faranees ,,nie návratka. A áno, chceli by sme to použiť. Ste jediný človek, ktorý môže upokojiť ranené srdcia Demurovej rodiny."
Znela veľmi presvedčivo. Potom siahla do vrecka a vytiahla odtiaľ akýsi prívesok. Ravien naň s úžasom pozrel.
,,Ó áno... to bude vhodná cena za moju službu. Poďte ďalej," a otvoril dvere úplne.
Vošli dnu a on za nimi zavrel. Ocitli sa v tmavej miestnosti, do ktorej sálalo dúhové svetlo, lebo všetky okná boli z dúhového skla. Na dúhovom koberci stálo zlaté kreslo so stolom z bledého dreva a zvyšok miestnosti zaberali rôzne skriňe, stoly, látky a iné haraburdy. Deren sa tu cítil mimoriadne stiesnene. Rýchlo, rýchlo! Hovoril si v duchu. Ravien sa obrátil k nim a mrmlal si: ,,Takže návratka... Kde to len bolo..."
Odtisol nabok tmavý stolík, zhodil zrolovaný koberec až napokon odhalil belasú záclonu so znakom, ktorý mal Deren na ramene odkedy uveril v tento svet. Ravien ju odsunul a za ňou sa objavili maličké dvierka. Mohli byť trochu vyššie ako meter.
,,Tam vlezieš a objavíš sa na mieste, ktoré považuješ za domov. Budeš tam nehmotný. Keď sa budeš chcieť vrátiť len sa otoč a za tebou budú dvere. Veľa šťastia."
Na Derena to bolo trochu prirýchlo, no Ravien mu už otváral dvierka a Deren zbadal lúku, na ktorej trávil s Marekom a Vali najviac času. Započul ešte Faranees, ako mu tiež želá veľa šťastia. Teraz alebo nikdy! pomyslel si a zhrbený vkročil do dvierok.