Elf a Strieborný Front

Kapitola piata - Tajomstvo prívesku

Dan bol fakt rád, že neostal trčať v nejakej medzipriestorovej diere s roztečenými farbami, až mal chuť trávu pobozkať. Síce vôbec nevedel kde je, čo bude robiť ani ako to tu vyzerá, no ajtak bol nevysvetliteľne šťastný. Mozog si celkom rýchlo zvykol na prechod do iného sveta, no u tela to bolo horšie. Svaly ho nechceli poslúchať. Po dlhšej chvíli pokúšania sa o nejaký pohyb, sa mu podarilo sadnúť si. Rozhliadol sa okolo seba. Bola tma. Zrejme noc.
Zrazu začul akýsi zvuk, šuchot. Dan sa aj trochu naľakal, no zrazu zbadal čosi, alebo lepšie povedané kohosi a strach sa úplne vytratil.
Z krýkov sa vynorili hnedé vlasy s perlami. Tmu akoby rozžiarilo jemné svetlo. Dievčina pomaly vyšla spomedzi listov. Bolo zvláštne vidieť postavu z videnia v reálnom živote. Ako si ju obzeral dostal sa až k očiam. Boli zvláštne. Také oči ešte nikdy nevidel. Neboli normálne, ľudské. Bolo v nich niečo viac. Múdrosť, priam nadpozemská, ale aj zúfalosť.
Dievčina mala oči hnedé, žiarilo v nich jediné svetielko. Nádej. A on ju skoro zhasol.

Dívali sa navzjom do očí a v tom si Daniel niečo uvedomil. Nechápal, ako mohol byť doteraz taký slepý.
Táto dievčina si ho nevybrala len tak náhodov. Táto dievčina mu neukazovala celý jeho predchádzajúci život len preto, že by sa nudila. Táto dievčina je.. Faranees. Je to jeho sestra, ktorá ho po celý ten čas, ako bol on preč a ako pochyboval milovala.

Keď si toto uvedomil, celé telo sa mu otriaslo a akoby z neho čosi spadlo. Ťarcha zmizla.

Dievčina prehovorila: ,,A-ahoj Deren."
Daniel jej odpovedal: ,,Ahoj Faranees."

Ďalej tento rozhovor už vážny neudržali. Rozbehli sa k sebe a so slzami v očiach sa obiali. ,,Musím ti toho toľko porozprávať!" povedala naradostená Faranees keď sa od seba konečne odtrhli.
,,Ale najprv si musíš spomenúť. Poď za mnou!"
Daniel bežal tesne za ňou. Nespomenul si už dosť? No ajtak sa tešil.

Dobehli k riečke pri ktorej sa pásli zvláštne stvorenia. Vyzerali ako malé srnky, ibaže mali veľké modré uši a chvost chlpatý a dlhý ako líšky.

,,To sú Truerky, radi sa pasú okolo riečky pravdy. Inde ich je vidno len málokedy. Ak ich aj náhodou uvidíš, budeš vedieť, že sa stane niečo veľké. Sú to magické zvieratká."
Poslednú vetu vyslovila veľmi nežne a usmiala sa.
,,No tak, napi sa!"
,,A je to bezpečné, však?"
Faranees len prikývla.
A tak Daniel ponoril ruky do vody. Bola mäkká. Napil sa jej a... pred očami sa mu odohral zrýchlený film. Trvalo to len asi pol sekundy a už ležal na zemi.
,,Vhu!" otriasol sa, no o chvíľu už bol v pohode.

Cítil sa zvláštne. No Faranees hneď začala vysvetlovať.
,,Pamätáš si ten príbeh, ako si padal do priepasti?"
Takže to bol naozaj on. Nemýlil sa.
,,Áno, pamätám. Ale, čo to boli tie ka..."
,,Pššt," Faranees mu dala prst na ústa. ,,Niečo sa deje."

Daniel si doteraz nič nevšimol, no musel spozorovať, že truerky sa pomaly vytrácali z okolia riečky a bežali sa schovať medzi stromy.
,,Poď rýchlo za mnou!" pošepla mu odrazu Faranees a rýchlo sa rozbehla preč.

Bežali len chvíľu. Zrazu ho sestra vtiahla do akejsi nory. Kým doň neskončili, vchod bol zakrytý listami a konárikmi, takže normálne by si ho vôbec nevšimol. Faranees sa obzerala okolo seba, akoby tam mal byť ešte niekto ďalší. Potom sa obrátila zase späť k rozhádzaným konárikom a pozrela sa na ne. Urobila pohyb, ako keď niekoho voláte k sebe. Konáriky sa zdvihli a usadili naspäť, ako boli predtým.
Daniel bol v úžase.
,,Vieš kde to sme?" opýtala sa akoby sa pred chvíľou nič nestalo.
,,Ehh,"
,,Ponor sa do svojej mysle. Spomenieš si. Len tomu musíš veriť."
Daniel sa nadýchol a vydýchol. Zatvoril si oči.
Počul tiché mumlanie svjej sestry a tak si myslel, že mu pomáha. Odignoroval to a sústredil sa na seba, lebo si myslel, že s jej podporou to určite zvládne.
Upokojil sa a vyhnal si všetky myšlienky z hlavy. Na jeho prekvapenie postačilo to, keď si na to pomyslel a hlavu mal hneď úplne čistú.
Predstavil si, že sa ponára hlboko do seba, priamo do svojej duše. Bol to zvláštny pocit, no úžasný.
Teraz už len povedal: Chcem si spomenúť. potom sa vrátil do reálneho života a otvoril oči s veľkou istotou a usmieval sa.
Faranees už nemumlala a usmievala sa tiež.
,,Tak? Ako?"
,,Je to skrýša ako mnohé iné, ktoré sú roztrúsené po celom Ektare."
,,A čo je to Ektar?" Faranees sa usmievala stále viac.
,,Táto krajina."
Ako to Daniel hovoril, napĺňal ho stále väčší pocit šťastia.
,,Presne." dokončila ešte Faranees.
,,Ďakujem, že si mi pomáhala."
,,Ale ja som ti nepomáhala."
,,Veď si čarovala."
,,Áno, ale to som dávala ochranné kúzlo na truerky a potom som zisťovala, čo sa to tam vlastne stalo."
Takže Daniel to urobil sám. To je super!
Bol taký šťastný, že si doteraz nevšimol že Faranees je akási nesvoja, no teraz to už zbadal. ,,Čo sa stalo?"
,,Ahm, asi to nieje nič vážne."
,,Tak prečo sa tváriš tak ustarostene?"
,,Niečo sa mi tam nepozdáva."
Zrazu pocítili hrozný chlad, oči sa im akoby zavalili temnotou a v ušiach im hvízdalo čosi horšie, ako vietor.
,,Ľahni si na zem!" zašepkala Faranees.
Jej zvyčajná pokojnosť sa z nej úplne vytratila. Oči mala na široko otvorené a prudko dýchala. Daniel nevedel presne, čo sa deje, ale nepáčilo sa mu to.