Elf a Strieborný Front

Kapitola dvanásta - Stratené a nájdené

Tačli sa pomedzi elfov až kým sa nedostali preč z trhu. Deren bol neskutočne rád, že taký preludnený je len trh a nie celá dedina. Potom kráčali už len po udupaných
cestičkách a prepletali sa pomedzi domčeky. Deren nakúkal ponad ploty do nezvyčajných záhradiek a kde-tu niekoho zbadal ako pleje burinu okolo nejakeého ružového kríčka či sadí obrovskú bulvu, čo sa podobala na zväčšený pomaranč.
Zanedlho zastali pred jedným z domčekov. Faranees zatlačila prstom do stredu bráničky a kúsok dreva sa vsunul dovnútra, akoby tam bol nejaký dobre skrytý gombik. Ozvalo sa zabzučanie, znelo to skôr ako nejaký ultrazvuk, Deren skoro nič nepocul ale brnelo mu to
v ušiach.
Na domčeku sa zrazu rozleteli dvere a vyletela s neho akási nízka pani s dihými vinitymi hnedými vlasmi zopnutými do falosného copu. Prirútila sa k nim, no keď už bola celkom blízko náhle zastala. S úsmevom si premeriavala Derena a potom sa potichu spýtala Faranees:
,,To je on?"
Faranees len prikývla. Žena sa usmiala este širšie, ak sa to vôbec dalo, a Deren si pomyslel, že asi vie, kto to je. Zrazu sa naňho len tak bez varovania vrhla a tuho ho objala. Derenovi sa až tlačili oči von z jamiek, tak ho stláčala.
Po chvíli ho ale predsalen nechala nadýchnuť a opäť si ho premeriavala. Deren zatial nepovedal nič.
,,Och, ako si vyrástol Derenko."
Bola ním úplne unesená. On sa na ňu len pozeral a teraz si už bol istý, že je to jeho mama.
Bol to velmi čudný pocit. Celý život žil v presvedčení, že rodičov nemá. Myslel si, že ho nechali samého ležat na lúke, lebo ho nechceli. Lebo ho nemali dosť radi na to, aby si ho nechali. Teraz sa však ich pohlady stretli a oči tejto ženy sa naňho pozerali, ako žiadne iné oči v jeho živote. Tieto oči na ňom zbožňovali všetko. Samozrejme, aj Marek ho mal velmi rád, no v tomto pohlade bolo čosi iné. Čosi viac.
Vtom si zrejme jeho mama uvedomila, že stoja na chodníku pred bránkou.
,,No tak, nehanbi sa. Pod dnu." nabádala ho.
A tak sa Deren s Faranees pohli. Len Tora ostala s stáť na chodníku a prizerala sa. Keď to
Derenova mama zbadala, hneď ju pozvala dnu. A tak ich Tora, očividne štastnejšia, nasledovala cez malú predzáhradku do domčeka. Deren stále nepovedal ani slovo.
Nevedel, čo by mal hovoriť. A tak len vošiel za Faranees do izby. Jeho mama zatiaľ zatvárala bráničku a obzerala sa pritom na všetky strany. Derenovi to prišlo čudné, no
ešte čudnejšie mu bolo, keď otočil hlavu a pozrel do izby.
Bola to obrovská miestnost akoby upletená z prútia. Pri jednom z troch okien stál stôl, ktorý mal namiesto nôh akési jašteričie paprčky s drápkami vyrezané z dreva a okolo neho boli štyri stoličky s takými istými paprčkami. Pri druhom okne sa týčilo uzučké schodisko, ktoré viedlo k trom padacím dvierkam v strope. Pri treťom okne
bol postavený obrovský červený gauč a hneď vedľa neho prútené dvere, ktoré splývali zo stenou. V strede tejto miestnosti, ktorá musela byt aspoň štyrikrát väčšia, ako dom vyzeral zvonka, bol rozprestretý okrúhly koberec medovej farby. Na stenách boli kade-tade povešané
poličky s rôznymi knihami a fľaštičkami.
Kým si Deren s úžasom prezeral túto nezvyčajnú izbu, jeho mama nelenila. Podišla k stolu a prešla po ňom rukou. Zjavilo sa na ňom zopár tanierov s jedlom. Faranees si všimla, ako na to Deren pozerá a pošuškala mu:
,,Mala ho len odložené, aby sa nepokazilo. Robí to rada."
Deren síce stále nechápal kde ho mala odložené, ale aspoň bol trochu menej zmätený.
,,Mami, toto je Tora." predstavila ju Faranees.
,,Och ahoj Tora, prepáč, ani som sa nepredstavila."
Odkedy ju Deren uvidel  ako k ním beží odo dverí tohto domčeka, myslel len na jedno slovo. Akoby si ho matne pamätal. Mal podozrenie, že to je jej meno.
,,Ja som.."
Ana pomyslel si Deren.
,,..Ana."
Deren bol prekvapený, ani si neuvedomoval, aká je tá riekia pravdy účinná.
,,Tora ty si môžeš sadnúť tam," ukázala na stoličku oproti pri stene. ,,Shiv príde až neskoro."
To bude otec, pomyslel si Deren.
A tak si všetci posadali a pustili sa do skromného, ale predsa úžasného jedla. Na to, že to bolo z tých čudesných plodov, čo Deren videl v záhrade, (a bol si istý, že to je z nich, lebo jedlo hralo takými farbami, ktoré by v jeho domove považovali za záruku skazenosti) to chutilo
celkom dobre. Pri jedle bolo ticho. Len občas medzi naťahovaním sa po placky a ovocie sa niekto na toho druhého pozrel, ale ináč sa nedialo nič.
Keď z tanierov zmizol aj posledný kúsok placky mandarinkovej farby s fialovkastou náplňou, Ana sa postavila.
,,Tak, myslím, že ste dosť unavevý. Mali by ste si oddyýchnut. Deren, tvoja izba je nad dvierkami so striebornými rohmi. Tora, ty môžeš byt v izbe s Faranees." Tora na ňu vdačne pozrela, lebo zrejme nemala kde spať.
,,Deren, v tvojej izbe je trochu neporiadok. Ved vieš.. Takmer trinásť rokov tam nikto nebýval."
Deren prikývol. Na nič viac sa nezmohol, stále sa cítil ako v sne.
Aj keď Tora a Faranees sa už dávno vybrali ku schodom, Deren sa ešte stále ani nepohol a pozeral sa ako Ana čistí taniere utierkou a už po jednom pretretí boli čisté, takže si bol istý, že to nieje len taká obyčajná utierka. Po chvíli sa vydal ku schodom aj on. Obe dievčatá už čakali hore na plošinke na vrchu shodov, odkiaľ viedli ešte ďalšie tri rebríky. Keď sa Deren vyšplhal po strmom schodisku, ktoré bolo natlačené na čo najmenšom priestore, pochopil, ako to Ana myslela so striebornými rohmi. Na rohoch každých z troch dvierok boli kovové plátky, zrejme aby ochraňovali dvierka. všimol si, že jedny sú bronzové, druhé svetlozlaté a tretie strieborné.
Faranees už liezla hore do tých so zlatými rohmi a z rebríku naňho ešte zakričala:
,,Môžeš vyliezť k sebe, ja ešte pozbieram nejaké veci, čo by sa ti tam hodili." a potom zmizla v otvore v strope.
Deren len pozrel na Toru, krorá ešte stále stála vedľa neho a pokrčil plecami. Vyšplhal sa po rebríku a zatlačil dvere. Zdalo sa mu, akoby boli zalepené. Nech tlačil, ako chcel, neotvárali sa. Tora si to všimla a vyšplhala sa za ním. Bolo dosť ťažké, stáť na takom uzučkom rebríku dvaja a ešte k tomu tlačiť dvere. Obaja sa snažili najviac, ako vedeli. Vtom Deren pocítil, že sa dvierka trochu pohli.
,,Už len kúsok.." zafučal, a jeho hnedé vlasy my pritom padali do očí. Chcel si ich odfúknuť z tváre, ale pri tom na chvíľu prestal dávať pozor na dvierka. Tora práve silno zatlačila, a dierka vyleteli nahor. Derenovi tak zmizla opora a už letel dole. Keď s rachotm padol na plošinku, celé schody sa zatriasli. Kým sa dvíhal a šúchal sa chrbát, k spodku schodov pribehla Ana.
,,Ste všetci v poriadku?"
,,Áno, áno..." upokojoval ju Deren a škaredo pozrel na Toru, ktorá potláčala smiech.
,,Ach, to som rada. Tak ja to idem dokončiť..."
Vtom si Deren všimol, že Faranees vystrčila hlavu zo svojej izby a tiež naňho hľadela. Z jej výrazu bolo ťažké vyčítať, či sa jej to zdalo smiešne alebo ho ľutovala.
,,Mohli ste ma zavolať. Viem predsa čarovať."
Deren by si najradšej plesol po čele, ale nemalo to zmysel, lebo by ho okrem chrbta začalo bolieť aj to. Faranees sa zatiaľ vrátila do izby a pokračovala v hľadaní vecí.
Tora zliezla z rebríka a oznámila:
,,Idem jej pomôcť," a vliezla za Faranees.
Deren sa opäť vyšplhal po rebríku do jeho izby, no už si dával väčší pozor. Keď vystrčil hlavu do tmavej miestnosti nad rebríkom, do úst sa mu doslal prach a rozkašlal sa. Po chvíli sa mu však podarilo dostať prach preč a znovu sa normálne nadýchol. Vliezol do izby a poriadne sa porozhliadol. Moc toho nevidel. Na okne bol zatiahnutý záves, čo vytváralo pochmúrnu atmosféru. Všetko: posteľ, malá skriňa, malý stolík s malou stoličkou, koberček, podlaha, steny aj záves boli pokryté hrubou vrstvou prachu. Podišiel k oknu a odhrnul ho. Znovu sa rozkašľal, zvýrený prach bol taký hustý, že vyzeral skôr ako hmla.
Cez okno prenikol sivý lúč svetla, lebo aj to bolo celé zaprášené, a osvetlil prevažnú časť izby. Deren prešiel rukou po skle a otrel špinu. Pozrel cezeň a zbadal, ako sa slnko pomaly blíži k vrcholkom stromov okolitého lesa. Prišlo mu smutno. Uvedomil si, že jeho priatelia v Zakysáku sa oňho zrejme už deň strachujú, a on sa ani neobťažoval im niečo povedať. Predstavil si, čo by robil on, keby Marek alebo Vali len tak odrazu zmizli a nikto ich nevie nájsť. Ako tak sledoval klesajúce slnko, myslel na to, že každou sekundou sa asi ich obavy zväčšujú. Nechápal, ako ich tam mohol len tak nechať.
Odrazu naňho niekto zavolal:
,,Deren! Hej Deren! Poď nám pomôcť!"
Vytrhlo ho to z úvah o jeho sebeckosti a podišiel k padacím dvierkam. Na plošinke pod ním zbadal tam Faranees, ako sa jej akási sklenená nádoba vznáša pár milimetrov nad prstami a snáží sa ju opatrne preniesť k jeho dvierkam.
,,Deren, drž to zo strán," prikázala mu.
A tak prichytil tú čudnú vec z bokov a pomáhal ju Faranees vyniesť hore do izby. Napokon, keď to už bolo v bezpečí nad podlahou, to Faranees opatrne položila.
Keď však zdvihla hlavu a uvidela ten koberec prachu, vzdychla si.
,,Dobre, aj to musíme vyriešiť. Ale najprv zapojíme toto tu." a ukázala na nádobu.
Deren nemal ani šajnu, čo to je. Bola to akási prázdna sklenená guľa. Faranees ju veľmi opatrne zodvihla a podišla k stene. Bol tam akýsi výklenok, ktorý si Deren pre ten prach nevšimol. Faranees z neho odfúkla prach a potom doň vsadila tú guľu. Padla ako uliata.
Oprášila si ruky.
,,Tak, a teraz zatlieskaj."
Deren tak urobil a na jeho veľké prekvapenie sa v guli rozhorel oheň. Celá guľa zvnútra vzbĺkla a osvetľovala miesmosť príjemným blikotavým svetlom.
Kým to Deren pozoroval, faranees podišla k posteli a prešla po matraci. Ako posúvala rukou, neostávala za ňou žiadna špina. Keď dočistila posteľ, presunula sa na stolík. Deren to už nevydržal a spýtal sa:
,,Čo sa stane s mojimi priateľmi v Zakysáku?"
,,Sú v poriadku."
,,Ale neboja sa o mňa?"
,, Nie. Predtým, než si sem prišiel, som aj ich navštívila v snoch. Povedala som im, že si v bezpečí tam, kde patríš a že sa za nimi ešte vrátiš."
,,Ale ako sa mám vrátiť? Veď si hovorila, že jediný portál je na dne priepasti."
,,Ty si však iný. Máš v sebe veľa energie z toho druhého sveta, a tak sa ti otvára ďalšia možnosť návratu. "
Faranees doupratovala a viac už nič nehovorila.
,,Takže sa o mňa nikto nebude báť?"
,,Nie. Všetko som zariadila." Povedala a už jej bolo z dvierok vidno len hlavu.
,,Dobrú noc, a neboj sa."
Zmizla a nechala tam Derena samého len s jeho myšlienkami. Otočil sa a uvidel, že obloha už úplne stmavla. Žiarili na nej stovky trblietavých hviezd. Stovky nádejí.
Tento svety nie sú až tak rozdielne. Pomyslel si Deren.
Zrazu sa ešte z dierok vystrčila Faranees:
,,Och, ešte keď to chceš vypnúť len znovu zatlieskaj." a opäť sa stratila.
Deren sa zvalil do postele a sledoval svetlo ohňa tancujúce na prútenom strope. Oči sa mu zatvárali. Zazíval. Premohol sa ešte k slabému tlesknutiu a potom sa už odobral do ríše snov.