Elf a Strieborný Front

kapitola štrnásta - Múdrosť spánku

                                                                            ×·×
,,P-pane, našli sme ho,"
V kúte sa krčil roztrasený služobník a nepokojne hľadel na hustú hmlu v najvyššej miestnosti hradu.
,,Skvelé. A kde je?" spýtal sa druhý hlas, celkom iný, chladný a istý.
,,Za-zavretý v pivnici, pane," koktal služobník a od chladu, čo sálal z tej hmly mu až drkotali zuby.
,,Nech mi niekto vysvetlí, prečo ste tvora, od ktorého potrebujeme službu zavreli do pivnice?!"
,,Ja... ehm... ja neviem vysvetliť... ale môžem sa niekoho spýtať..."
,,To bola rečnícka otázka ty tupec! Ihneď ho priveďte do bielej komnaty. Tam zostane, kým nám nepomôže."
,,Áno pane. Už i-ideme."   
 
                                                                            ×·×

,,Ako to myslíte, že sa sem niekto dostal?!"
,,Niekto sem prišiel cez priepasť zabudnutia. To je jediné čo vám o tom môžem povedať."
Faraness nahnevane pozrela na strážcu a potom sa otočila k Derenovi.
,,A bol to človek?" spýtal sa nervózne Deren. Spomenul si totiž na to divné zjavenie, ktoré videl pred tým ako sa sem dostal.
Strážci sa naňho chvíľu iba mračili, potom pozreli na seba a napokon jeden z nich prehovoril:
,,Nie. Bol z Ektaru."
Deren sa snažil naznačiť Faranees, že jej chce niečo povedať. Ona však naňho ani nepozrela, no ajtak sa hneď otočila a kráčala preč. Deren si pomyslel, že mu znova číta myšlienky a tento raz bol preto rád, lebo si strážci nevšimnú nič podozrivé. A tak sa rýchlo vydal za Faranees a spolu zabočili za prvý dom.
,,Čo si videl?"
Faranees vyzerala mimoriadne napäto.
,,No... keď som bol na tej čistinke v lese kde sa vchádza do Ektaru... Ale to nieje nič dôležité..."
,,Nikdy nevieš čo je dôležité, hovor."
,,No, proste som tam videl nejaké oči. Stále sa na mňa pozerali."
,,A to je vštko?"
,,Nie tak celkom..."
Nemal veľmi chuť hovoriť Faranees, čo urobil potom...
,,Možno si videl to, čo sa sem dostalo."
Chvíľu ani jeden z nich neprehovoril. Započuli kroky.
,,Rýchlo Deren. Potrebujem vedieť, či to bolo nejaké zviera alebo čosi iné."
Deren prreglgol. Kroky sa blížili.
,,Pozeralo sa to na mňa a ja som sa nemohol odvrátiť. Nevedel som ani zavrieť oči. Cítil som sa akoby ma ten tvor skenoval. A potom..."
Faranees naňho hľadela s neskrývanou zvedavosťou.
,,A potom som si pomyslel nech odíde a nevracia sa. Opakoval som to stále dokola. A... On odišiel."
,,Ale vrátil sa," dopovedala Faranees.
Vtom sa spoza rohu vynorila Tora.
,,Ach, tu ste. Hľadala som vás. Máte sa ísť naraňajkovať."
Faranees s Derenom pozreli na seba a potom sa vybrali za Torou.

Deren sa zobudil a prudko dýchal. Už si nebol istý, čo je sen a čo realita. Posledné tri noci strávené v elfskej dedinke, kde čakali na hociaké správy, sa mu stále snívalo o Marekovi a Vali. Vždy to boli podobné sny. Jeho priatelia padali do priepasti, strácali sa v jaskyni alebo ich uniesol neznámy cudzinec. Deren vedel, že to je kôli jeho strachu, no ajtak sa vždy bál zaspať, aby neuvidel svojich priateľov trpieť.
Teraz bola hlboká noc a Deren sa práve prebudil zo sna, v ktorom Vali odvliekol tvor s tými žiariacimi očami, o ktoré sa Faranees tak zaujímala.
Pozrel von z okna a zbadal atramentovo čiernu oblohu posiatu hviezdami. Postavil sa z postele a zadíval sa na dedinku za oknom. Niektorí oneskorenci ešte len smerovali do domov a zopár z nich sa len nevládne tackalo. Deren začul pár mužov ako sa rozprávali a ich hlasy sa v nočnom tichu rozliehali do ďaleka.
,,To teda bolo, čo? Odkedy nás tu zabarikádovali som sa tak dobre nezabavil. Mal si pravdu, potrebovali sme nejaké rozptílenie."
Jeho hlas prezrádzal, že už nebol úplne triezvy.
Takže aj tu majú alkohol, pomyslel si Deren.
,,Ja som to hovoril. Všade je cítiť strach. Ako tak môžu žiť? Veď sa predsa musíme zabávať!"
Obaja muži sa zasmiali a Deren im vduchu závidel, že to ešte dokážu.
,,Fíha! To už je toľko? Veď je polnoc! Sľúbil som Muranovi, že za ním o polnoci prídem a trochu sa pobavíme. Vieš, on nemohol ísť s nami, musí strážiť deti."
,,Veru, deti sú len na oštaru. Práve preto žiadne nemám!"
Znovu sa zasmiali, potom si zakývali a každý sa vybral iným smerom.
Deren ešte dlho potom, ako odišli hľadel na miesto, kde predtým stáli a stále sa mu v hlave ozýval opitý hlas jedného z mužov: Deti sú len na oštaru. Práve preto žiadne nemám!
Otvoril okno a sadol si na podokenicu. Rozmýšľal nad tým, že keby každý človek, čo si toto myslí naozaj nemal deti, nebol by sirotinec taký plný. A znovu sa v myšlienkach dostal Marekovi. Zaumienil si, že už nezaspí, nechcel znovu vidieť tie sny. A tak len upieral oči na tichú ulicu a snažil sa ich držať otvorené.

Po niekoľkých hodinách strávených čumením von z okna sa obloha konečne začala sfarbovať do ružova. NIekoľko elfov už vyšlo von a začali svoj deň. Deren bol však taký stuhnutý, že sa nedokázal ani pohnúť a navyše na to ani nemal silu. Zrazu však začul čosi, čo ho prinútilo prebrať sa. Boli to hlasy mužov, ktorý sa kdesi nablízku šeptom zhovárali.
,,Ale ako je to možné? Ako mohli zničiť celú dedinu bez toho, aby si to niekto všimol? A ešte ktomu žiadne telá?" potichu sa spýtal jeden z nich.
,,Žiadne telá," potvrdil druhý šeptom a Deren si konečne všimol, odkial tie hlasy prichádzajú. Priamo pod jeho oknom stáli dvaja strážci a stále sa okolo seba obzerali. Jeden pozrel aj hore a bol by zbadal Derena, ale on sa rýchlo schoval naspäť do okna a srdce mu začínalo biť čoraz silnejšie. Vedel, že by to nemal počuť, ale oni tu už tri dni čakali na nejaké správy a toto je čosi prvé zaujímave. A tak nastražil uši a takmer ani nedýchal. Strážcovia pokračovali, ešte tichšie:
,,Zbadal si niečo?"
,,Nie."
Derenovi odľahlo.
,,To je dobre. A čo si to ešte hovoril?"
Obaja strážci sa znovu poobzerali a Deren sa silnejšie pritisol k rámu okna.
,,V strede zničenej dediny bol prázdny kruh hliny, jediné miesto kde neležali trosky. A v zemi tam bolo vypálene..."
Jeden zo strážcov tomu druhému niečo zašepkal do ucha. Deren z toho rozumel čosi ako: Eo romit avu.
Druhý strážca sa s hrôzou pozrel na svojho spoločníka a ohromene pokrútil hlavou.
,,Nie, to nemôže byť pravda... Poďme radšej odtiaľto, nikdy nevieš, či niekto nepočúva."
Odchádzali a stále sa pri tom obzerali. Deren ich sledoval až kým nezašli za domy, no nič podozrivé už nevidel.
Prešiel cez svoju izbu, otvoril padacie dvierka a zliezol dole rebríkom. Sadol si na plošinku nad schodami. Len tam tak sedel a pozeral do prázdna, kým za ním nezliezla Faranees. Ani neodtrhol oči od sklenenej gule na svietenie, v ktorej bola teraz len tma a pozdravil:
,,Ahoj."
,,Ahoj," odzdravila mu Faranees.
Očividne ani jeden z nich nevedel, čo by mali povedať. Po chvíli sa však Faranees ozvala:
,,Ehm... Nemáš niečo na srdci?"
Deren na ňu len neprítomne pozrel. Bol unavený, nedokázal premýšľať.
,,Čo si hovoril... uááh.. hovorila?" spýtal sa ospanlivo a výdatne pri tom zazíval.
,,Že si myslím, že mi chceš niečo povedať."
Opäť na ňu len nejaký čas hľadel a pomaly analyzoval jednotlivé slová, ktoré mu povedala.
,,Videl som... či skôr počul niečo zvláštne hovoriť strážcov, ktorý sa tu zastavili. Mysleli si, že ich nikto nepočúva." Unavene sa zasmial. ,,Hovorili o zničenej dedine. Ževraj sa tam nenašli žiadne telá a v strede bol... uáááh!.. Prázny... prázdy... kruh... A bolo v ňom vypále... Vypálené..."
A Deren klesol na drevo. Nevládal rozprávať, niečo mu hovorilo, že musí zaspať. Že len to má zmysel. Zdalo sa mu akoby ho nejaká obrovská gorila chytila do ruky a triasla s ním. Nenapadlo mu, že sa ho len Faranees snaží zobudiť. Teraz nad tým nevládal rozmýšľať. Zbadal totiž hustý, priam zázračný les a v ňom dve bežiace postavy. Pribehol k nim bližšie a zhrozil sa. Boli to Marek a Vali. Opäť ním zatriaslo. Obaja jeho priatelia sa obzerali, no Derena nevideli. A potom Marek povedal čosi, čo Derenovi zamrazilo krv v žilách.
,,Ako ten Dan mohol nájsť tú čistinku? Veď tu nič nieje! Len samé stromy!"
Deren sa im snažil čosi povedať, no z úst mu nevyšiel žiaden zvuk.
,,Musíme to nájsť. Čo keď tam umrie? Alebo čo ak niečo ešte horšie..." ozvala sa Vali.
,,Nie. To nedopustím. Nájdeme to!"
Deren za sebou začul šuchot. Obzrel sa a zbadal konáriky, ktoré sa stále hýbali ako cez ne niekto prešiel. Zrazu sa podkol o konár a spadol tvárou na zem. Zdalo sa mu však, akoby cez ňu prepadol. Otvoril oči a prudko sa posadil, opäť vedľa Faranees. Po únave v ňom neostalo ani stopy. Nahrádzal ju strach. Ten sen bol v čomsi iný. Ale v čom? Jediné, čím si bol istý, bolo, že to nebol len taký obyčajný sen ako všetky predtým.
,,Faranees, pomôž mi! Musím ich zastaviť! Nieje to tam bezpečné."