Elf a Strieborný Front

kapitola tretia - Ako to bolo

Bežal lesom a okolo seba mal len stromy. Už si myslel, že zablúdil. Veď čistinku sa mu podarilo nájsť len raz. A aj to bol možno iba hlúpy sen. Začal podliehať pochybnostiam. Nerozumel tomu a tak tomu neveril. Ale nechcel stratiť aj poslednú nádej a tak si spomenul na to všetko, čo už zažil. Vždy tomu veril... Nie, teraz sa to nemôže skončiť! Musí im pomôcť! Nech už sú to ,,im" hocikto. ,,Ach," vzdychol si Dan a znovu sa rozbehol.

Nemusel bežať dlho. Čoskoro zbadal malý lúč svetla. Oči sa mu rozšírili a srdce roztĺklo. Už tomu začínal pomaly chápať. Asi to ,,tajomstvo stratenej čistinky" bolo určené naozaj iba preňho.
Tak tuho nad tým rozmýšľal, že si ani neuedomil, ako rýchlo beží. Ani sa nenazdal a už bol na čistinke.
Veľmi ale naozaj veľmi dúfal, že to nieje iba sen. Že toto celé nieje iba sen a že sa teraz nezobudí zase ako obyčajný chlapec bez priateľov. A tak sa radšej uštipol. A... cítil to!
Toto bol asi najšťastnejší okamih v jeho živote. Bol taký rozrušený a naradostený, že skoro zabudol aj na tú vetu, ktorú má povedať. No našťastie si spomenul.
Postavil sa do stredu čistinky a zhlboka sa nadýchol.
Spomenul si na všetko, čo doteraz zažil, keby sa už náhodou nevrátil.
Nebolo toho veľa za čím by sa mu cnelo. Azda ak tak iba za Marekom a Vali. Bolo mu veľmi smutno, že sa s nimi poriadne ani nerozlúčil, no teraz to zahodil za hlavu, zatvoril si oči a začal recitovať.

,,Mám tam poslanie a ty to vieš, vieš aj to, že ma tam pustiť smieš."

Dan nevedel, či sa niečo naozaj stane, no dúfal, že áno. A mal šťastie. Všetko sa podarilo.

Zdalo sa mu, že oči sa mu prekrútili do vnútra hlavy a mozog sa otočil hore nohami. Vôbec netušil, čo sa deje, no dúfal, že sa všetko skončí dobre. Farby sa rozliali na machule a začali sa tam objavovať aj také, ktoré tam reálne neboli. pred očami sa mu teraz prelievala dúha.
No toto celé spolu trvalo len pár sekúnd.

Zrazu pocítil čosi také, ako keď spadnete z tobogánu do bazéna, ktorý je meter pod vami. Všetko rázom preetalo. Farby sa začali zlievať do čudných obrazcov, ktoré sa stále menili. Bolo tam úplné ticho.
Dan sa pozrel na nohy a vykríkol. Nič tam nebolo! Nevidel si nohy! Skúsil zdvihnúť ruku a pozrieť sa na ňu, no nič nevidel.
Začal sa už aj trochu báť. Kam sa to len pre pána jána dostal?! Čo keď tu bude musieť trčať naveky?
Donútil sa však k prestaniu panikáriť. Nie. Toto je len niečo ako predslov. Určite.
Snažil sa presvedčiť o tom sám seba no veľmi tomu neveril. Neveril, no dúfal.

Chvíľku čakal so zatvorenými očami a stále si opakoval: ,,Toto nieje pravé, toto nieje pravé, toto ni..." No odrazu začul nejaký hlas. Hoci mal oči stále pevne zatvorené, ústa sa mu roztiahli do úsmevu, lebo ten hlas dobre poznal.

,,Teraz si v spomienkach. Si ponorený do toho, čo ti po celý tvoj doterajší život unikalo. Len sa započúvaj do hlasu svojho srdca a zapozeraj do spomienok tvojej duše." ženský, už celkom pokojný hlas skončil.
,,A-ale kto si?" spýtal sa Dan, lebo túto otázku sa chcel spýtať už veľmi dlho.
Žena mu na to však odpovedala len:
,,Som jedna z tých, ktorý ťa veľmi potrebujú."
Hlas stíchol, no Dan nebol s odpoveďou veľmi spokojný. Povedal si však, že sa nebude zbytočne pýtať.
Keď sa konečne upokojil a pozornejšie sa zapozeral na obrazce, čosi sa začalo diať. Pred očami sa mu odohrával príbeh. Jeho príbeh.

V kolíske z konárikov ležalo dieťa. Dan nevedel prečo, ale bol si istý, že to dieťa je on. Kolíska bola v zvláštnej miestnosti. Miestnosť vyzerala akoby bola celá povypletaná z prútia.
Okná mala zaujímavé, nezvyčajného tvaru. Namiesto záclon cez okná viseli drobné žiarivé kryštáliky, ponavliekané na šnúrky.
Vedla kolísky stála akási osoba, či skôr osôbka, lebo mohla mať tak 10 rokov.
Mala tuho zatvorené oči a z rukami robila prazvláštne pohyby.
Na krku mala nejaký medailónik ktorý sa striedavo rozžiaroval a zase stmavoval.
Dievča si čosi mrmlalo pod nos a Dan si zatial všimol, že aj bábätko, teda zrejme on, má na krku taký istý medailónik, akurát, že nepulzoval a nežiaril.