Elf a Strieborný Front

kapitola druhá - Stratená čistinka

Už hodnú chvíľu kráčali lesom. Bol to zvláštny les. Vôbec nie obyčajný. Priam... čarovný... Počuli zvláštne zvuky, ktorých by sa za normálnych okolností báli, no les im dodával zvláštny pocit odvahy a istoty. Dan bol týmto miestom úplne unesený. Stále sa len usmieval a obdivoval krásy tohto zvláštneho kráľovstva. Zato Marek sa prestával cítiť príjemne. Dúfal, že do nejakej pol hodinky čistinku nájdu. Hľadali už čosi vyše hodinu a stále nič.
Marek sa stále pozeral na hodinky, ktoré si za vlastné úspory kúpil v Kysáku, no Dan si čas vôbec nevšímal. Istota v ňom rástla a pridal sa k nej pocit, akoby to tu dobre poznal. Bolo to nádherné. Keď mu však Marek ukázal, koľko je hodín, uznal aj on, že by sa mali radšej vrátiť a pokračovať v hľadaní niekedy inokedy.

Keď už takmer vyšli na lúku pred dedinou, Dan sa ešte zastavil, aby si naposledy vypočul zvuky lesa. Na chvíľu sa započúval, no nádherné šušťanie stromov prerušovalo niečo iné.
„Hej, Marek, toto neznie veľmi ako zvuk z lesa." Marek sa na chvíľu započúval a počul akési vrčanie a hučanie. Nie však také, aké vydáva nejaké zviera, ale skôr ako...
„Auto!" skríkol vystrašene Dan.
Áno, bolo to auto a rútilo sa priamo na nich! Začali utekať medzi stromy. „Čo tu pre pána Jána robí auto!?" spýtal sa rozhorčene pri behu Dan. Skôr ako sa stihol pozrieť na Mareka, čo odpovie, potkol sa a spadol na zem. Vodič auta sa stále rútil dopredu, lebo chlapcov nevidel. Svetlá mal veľmi slabé. Keď sa však Marek postavil len dobrých desať metrov pred neho a začal mávať rukami, okamžite zabrzdil.
Vystúpil z auta a začal sa sťažovať:
„Dočerta, ja sa z tých zakysáckych ciest raz zbláznim... áá, pardon mládenci, nevidel som vás, na aute mám veľmi slabé svetlá a tu v tomto lese... prečo som vlastne v lese, chcel som ísť do Zakysáku, asi som zase zle odbočil, jáj, jáj..."
Z auta za chvíľu vystúpilo ešte jedno dievča a opýtalo sa: „Vy ste zo Zakysáku?"
„Áno," odpovedal Marek.
„Pán Laisen, mohli by sme ich tam odviesť, urobíme im tak láskavosť," navrhlo to dievča.
„To je skvelý nápad," odvetil starší pán. A tak ich odviezli. Cestou sa s dievčaťom zoznámili. Volala sa Vali, čiže Valentína.
„A prečo vlastne ideš do Zakysáku?" spýtal sa Dan. Vali sa zatvárila dosť smutne. „Nemusíš o tom hovoriť, keď ti je z toho tak smutno."

Keď prišli k sirotincu, pán Laisen chlapcom oznámil: „Tak chlapci, tu už musíte vystúpiť. Naša cesta sa tu končí. Aj vy slečna Valentína." Vystúpili z auta a pán Laisen vyložil Vali kufre. Chlapci jej zamávali, poďakovali pánovi Laisenovi a odišli na dvor sirotinca.
„Myslím, že sme ju nevideli naposledy," povedal Marek. „Hej, aj ja," pridal sa k nemu Dan a potmehúdsky sa na seba usmiali.

A mali pravdu. Vali sa stala ich kamarátkou. Marek sa s Danom spriatelil natoľko, že sa z nich stali najlepší kamaráti. Nech išli hocikam, išli tam všetci traja. Chlapci zasvätili Vali do tajomstva o Stratenej čistinke a spolu ju išli ešte veľa krát hľadať, no vždy bez úspechu. Danovi a Marekovi sa podarilo vybojovať si spoločnú izbu, v ktorej práve spali.
Dan ležal na spodnej posteli a sníval sa mu veľmi zvláštny sen. Bol ako živý. Prihovárala sa mu Nejaká zvláštna bytosť, no nevedel ju identifikovať, bola celá zahalená hmlou. Vyžarovala z nej láska a pokoj, a tak Dan vedel, že sa jej nemusí báť. Bytosť zrazu prehovorila hlasom, ktorý sa mu zdal veľmi známy. Akoby ho už počul, a nie raz. No spomienky mal tak zahalené, ako obraz, čo sa mu premietal pred očami. Bolo to úžasné, bolo to akoby ho hladkal anjel...
„Ty nie si sám, Deren, ver mi. Máš stále ešte mňa a tvojich rodičov... ty si na nás možno zabudol, no my na teba nie... stále ťa máme radi....radi...radi..."
Postava sa pomaly vytrácala a s ňou odišiel aj pocit pohody a pokoja. Dan zas pocítil ten známy pocit nepokojnosti a nestálosti. Keď postava úplne zmizla, Dan sa prebudil. Vedel, že to nebol len obyčajný sen a chcel zobudiť Mareka. Natiahol sa k nemu, že ním potrasie, no keď už bol s rukou skoro pri ňom, dostal do nej taký kŕč, že sa cítil akoby mu mala každú chvíľu odpadnúť. Nedokázal sa viac udržať na nohách, lebo kŕč prechádzal do celého tela. Ľahol si do postele, skrútil sa a ani nevedel ako, kŕč prešiel a on znova zaspal. Zobudil sa až neskôr. Marekove hodinky ukazovali, že sú štyri hodiny ráno. Cítil, že už len tak ľahko nezaspí. Nebola úplná tma, slnko už vychádzalo. Rozhodol sa, že sa pôjde pozrieť na východ slnka. Už sa ani nepokúšal zobudiť Mareka. Prehodil si cez seba sveter a vyšiel von. Pred sirotincom stáli domy a nebolo vidno na vychádzajúce slnko. Musel teda zájsť trochu ďalej.
Díval sa na slnko, no pripadalo mu to, akoby sa pozeral len na fotku, či na niečo veľmi, veľmi vzdialené. Sadol si na zem a začali sa mu zatvárať oči. Nie, teraz nemôžem zaspať... hovoril si Dan. Nepomohlo to. O chvíľu sa zvalil nevládny na zem.
Jemu však tvrdá zem nevadila. On bol už dávno niekde inde. Snívalo sa mu, že kráča lesom a zrazu zbadal svetlo. Bolo nádherné, jasné a úžasné. Roztiahol ruky a celý sa doň ponoril. Keď už bol vnútri, začala sa tam znova objavovať tá záhadná postava. Bola to žena. Viac však nevidel, lebo bola opäť zahalená v hmle. „ Je čas spomenúť si na pravdu, Deren," len čo to povedala, znovu sa začala vyparovať a napokon zmizla.
Dan sa hneď prebudil. Nevedel, koľko je hodín, a tak sa radšej vrátil. Nechcel prísť neskoro, aby sa oňho Marek s Vali nebáli. Keď vošiel do izby a pozrel sa na hodinky, zistil že sú len štyri hodiny a päť minút. Prišlo mu to čudné, ale len kývol plecami a vydal sa znovu von. Rozmýšľal tak tuho, že ani nevnímal, kam ide.
Čo to sú za zvláštne sny? Nevedel prečo, ale pripadalo mu, že ich má poslúchať. Kto je tá tajomná žena? Spomenul si ako hovorila, že je čas spomenúť si na pravdu. Čo však má urobiť? Dostatočnou odpoveďou mu bol hustý les okolo. „Č-čože?! Prečo som v lese?!" Dan sa dosť vyľakal.
Vyzerá to, akoby ma sem niečo doviedlo. Veď celý čas som kráčal len rovno za nosom. Len dúfam, že sa teraz dostanem von.
Už sa chcel otočiť, keď medzi stromami zbadal svetlo. Bolo to presne ako v tom tajomnom sne. Ale nie. Predsa len to bolo trochu inak. Toto nebolo to rozprávkové a upokojujúce svetlo. Bolo len celkom obyčajné svetlo. Presne ako keď je v lese... ČISTINKA! Dan pribehol bližšie a zbadal holé miesto bez stromov. Tak sa naradoval, až chcel od radosti zapišťať. Nechcel však byť ako malé dieťa a tak si pripustil len tiché: „Oó, konečne..." už tam chcel vkročiť, no zrazu začul Marekov hlas: „Haló Dano, si tam? Ak áno tak sa prosím vráť. Čakám pri lese na chodníku."
Aáh. V tej najhoršej chvíli. Pomyslel si Dan. Otočil sa a zakričal na Mareka: „Za chvíľu som tam!" veľmi sa chcel na čistinku pozrieť z blízka. Otočil sa že to práve urobí... no čistinka tam už nebola. Dan z toho bol taký zdesený a rozčarovaný, že sa nezmohol ani na slovo. Otočil sa na päte a kráčal lesom späť k Marekovi. Na Mareka sa však nehneval, lebo vedel, že to neurobil naschvál. Hneval sa skôr na seba, že urobil takú hlúpu chybu a zaumienil si, že nabudúce, ak nejaké nabudúce ešte bude, takú chybu už neurobí.
Konečne došiel na kraj lesa. ,,Človeče, čo ti to napadlo? Nevedel som čo s tebou je a myslel som si, že ťa uniesli!" spustil hneď Marek.
,,Ale ako si zistil, že som v lese? Veď som mohol byť hocikde."
,,No, zas tak hocikde nie. Pomyslel som si kde asi tak môže byť Dan... no predsa v lese! Si tou čistinkou úplne posadnutý."
,,Dobre, dobre, ale teraz už poďme." povedal zrazu Dan, lebo zbadal v lese nejaký pohyb a veru nemal chuť zisťovať čo to je. Tak sa teda pobrali naspäť do sirotinca. Cesta im ubiehala akosi pomaly, a tak chcel Dan povedať Marekovi všetko o tých snoch, čistinke a svetle. No len čo otvoril ústa, rozkašľal sa ako šialený. Kašľal celú cestu, až kým si znovu neľahol do postele. Nezaspal, ale aspoň si trochu oddýchol. O pár hodín neskôr sa už obliekal spolu s Marekom a ostatnými chalanmi z izby do hnusného sivého oblečenia. Mali raňajky. Vyšiel spolu so svojím lesným kamarátom von z izby a mieril do jedálne. Tam si sadli k stolu, ktorý bol vyhradený im a ešte ďalším dvom osobám. Jedna z toho bola aj Vali. A s tým druhým sa skoro vôbec nestretávali, lebo mu stále niečo bolo, takže sa mohli rozprávať aj o súkromných veciach. Znevýhodňovalo ich však postavenie stolu... bol presne v strede jedálne a všetci ich tak počuli a videli. Dan sa ešte stále úplne nespamätal zo straty čistinky a bol vysilený z toho, ako málo spal. O chvíľu sa mu zatvorili oči a bol by spadol do ovsenej kaše, no Vali si to našťastie včas všimla a misku odtiahla. Ona aj Marek sa ho snažili zobudiť, no márne. Dan bol opäť v tom zvláštnom polospánku ako vždy pri tých divých videniach. No tentoraz to bolo inak. Hoci tam bola znovu len žena, videl ju jasnejšie, a počul aj nejaký veľmi, veľmi vzdialený, ale napriek tomu veľmi a nádherne blízky šum akoby z iného sveta. Žena mala na sebe rôzne koráliky a bola oblečená do nádherných zlato-fialových šiat. Na krku mala medailón, nádherný medailón, no keď sa naň Dan pozrel, zatmelo sa mu pred očami a počul plač a nárek. Veľmi vzdialený, ale napriek tomu veľmi blízky.

V jedálni sa okolo neho zhŕkli aj ostatní, lebo Dan začal prudko dýchať a skuvíňať. Všetci sa ho snažili zobudiť.

Zrazu v temnote začul upokojujúci hlas ženy, a obraz sa začal zas rozvidnievať. Dan konečne prestal skučať, no celý sen bol akosi inak. Žena hovorila rýchlo: ,,Poď, musíš ihneď nájsť čistinku. Nemám veľa času, no keď tam prídeš tak povedz toto... Mám tam poslanie a ty to vieš, vieš aj to že ma tam pustiť smieš."
Žena odišla a sen sa skončil. Dan sa prebudil. Marek sa ho chcel spýtať, čo sa stalo no on len ukázal na dvere a obidvaja spoločníci to pochopili. Dan sa terigal medzi stolmi a všetci naňho čumeli. Jemu to však bolo jedno, lebo súrne potreboval čerstvý vzduch. Bolo mu zle a ešte k tomu ho aj pálilo rameno. Keď vyšiel von, všetko poľavilo, okrem ramena. Pozrel sa naň a onemel od úžasu. Mal tam nejaký znak. To ho ešte viac utvrdilo v tom, že to nie sú len také obyčajné sny. Už im konečne veril. Veril a rozbehol sa do lesa.