Second Chance (Harry Styles FanFiction)

1. Diel

„Už zase ďalšia štvorka!!!“ ešte to ani nedopovedala a už mi jednu vylepila.
„Môžeš byť rada že to nebola päťka! Ukecať učiteľku ma stálo viac síl než si myslíš!“ odvrkla som.
„Voľakedy si mala aj lepšie známky!!!“ a už som mala červený fľak aj na druhom líci.
„Voľakedy som mala otca a normálnu mamu!“ na facky som si už zvykla takže ma to už ani tak veľmi nebolelo.
„Padaj do svojej izby!!“ zavrešťala mama a šľahla mi žiacku do tváre. Tak som sa zavrela do izby a pustila si pesničky na mp3.

 Volám sa Nikol Liesková. Mám 17. A toto vystúpenie zažívam každý deň keď prídem zo školy. Posledné tri roky som už ani lepšiu známku ako štvorku nedostala. Pred tím ako sa naši rozviedli som mala aj lepšie známky. A celkovo mi bolo lepšie. Otec od nás odišiel s nejakou chrumkavou dvadsiatkou bohvie kam a mňa tu s mamou nechal na pospas osudu. Mama začala piť a o mňa sa prestala zaujímať. Moji priatelia sa so mnou pre mňa neznámych príčin prestali baviť. Tak som si našla partiu ktorej na mne záleží. Andrej je môj priateľ má 26. Vďačím mu za to že som v ich partií. Ukázali mi čo je to skutočný život. Chľast, cigi a mariška. Mama mi už niekoľko krát vyčítala to že Andrej je pre mňa pristarý! Ale ja som ju vždy ignorovala. Ona kašle na mňa tak ja budem kašlať na ňu.

Večer sa mama zase riadne opila a zaspala. Tak som sa vytratila von ako vždy. V parku na mňa už všetci čakali.

„Ahojky Niky! Už som si myslela že sa tu dnes neukážeš!“ usmievala sa na mňa Maja. Je to jediná baba v celej partií. Takže aj moja spriaznená duša. Jedine s ňou sa môžem porozprávať aj o ženských veciach.
„Tak teda poďme! Nemáme veľa času!“ zavelil Robo a tak sme teda všetci išli za ním. Robo je niečo ako šéf celej partie. To on vždy rozhoduje čo budeme robiť. On aj Andrej sú najstarší. Potom ide Milan, Jakub s Majou a nakoniec ja. Dokonca aj Maja je odo mňa o 5 rokov staršia.
„Ahoj zlatko!“ pobozkal ma Andrej zozadu na krk.
„Čau macík.“ Odzdravila som ho
„Tak čo pripravená na svoj veľký večer?“ spýtal sa. Dnes som sa mala stať oficiálnou členkou skupiny. A to tým že si nechám na plece vytetovať srdcové eso. Všetci ho majú. A tak som bola na rade ja.
„Ja neviem ešte stále som si nie istá či to chcem!“ bála som sa totiž že ma to bude bolieť. Bolo to moje prvé tetovanie.
„Ľúbiš ma! A preto si to necháš vytetovať! Potom to môžeme osláviť prvotriednou mariškou alebo slivovicou čo sme včera s Jakubom ukradli.“ A tlačil ma dopredu. Asi po 15 minútach chôdze sme zastavili pred starým domom. Srdce mi začalo biť rýchlejšie. Už mi to nepripadalo ako dobrý nápad nechať sa tetovať. Vošli sme dnu. Bola tam len jedna miestnosť. V strede stála stolička a pri nej stolík s tetovacými potrebami. Vyzerali ako keby s nimi tetoval už dobrých pár rokov. Posadili ma na stoličku. Zrazu prišiel dnu nejaký pán. Mohol mať okolo 40. Vzal ihlu a začal tetovať. Strašne to bolelo. Najskôr som sa snažila ovládať ale po chvíli to bola už neznesiteľná bolesť. A tak som vykríkla. Ale on stále neprestával a tetoval ďalej. Ja som vrieskala od bolesti.

„Robo! Nech už prestane!! Nevidíš že ju to bolí!!“ začala prosiť Maja
„Všetkých to bolelo! Ak chce byť s nami musí vydržať!“ povedal nekompromisne a stále sa pozeral na to ako sa zvíjam v bolesti.
„Maja má pravdu! Neznáša to najlepšie! Asi by sme mali prestať!“ pridal sa aj Milan

„Povedal som nie! Už sa o tom nebudem baviť!“  všetci stíchli. Ja som len hodila prosebný pohľad na Andreja. Ten sa akoby len usmial. Vyzeralo to že sa na mne dobre zabáva! Asi po piatich minútach neutíchajúcej bolesti som sa postavila zo stoličky. Tetovanie ešte nebolo dokončené ale mne to bolo jedno. Už by som nevydržala ani minútu. Snažila som sa dostať ku dverám ale bola som vysilená z toľkého revu. Už som si pomaly ani necítila hrdlo. Pribehla ku mne Maja a pomohla mi vyjsť von. Celé rameno som mala ako v ohni! Hrozne to pálilo.
„Maja!! Okamžite ju priveď sem!!“ hučal po nás Robo
„Nie!! Nevidíš čo to s ňou spravilo!! Ledva sa drží na nohách!!“ protestovala. Prišiel k nej a vylepil jej. Mala na líci jeho odtlačok ruky. 
 „Povedal som priveď ju sem!!“ reval na celú ulicu
„Nie!“ povedala som so zachrípnutým hlasom. „Už...už  viac... nie!! Nechcem to!!“
„Ako prosím?“ zasmial sa „Už to nechceš? Ako myslíš! Aj tak si bola len u pišťané decko! Pre také ako si ty tu nemáme miesto! Tak teda poďme! Už tu nemáme čo robiť!“
„Ale nemôžeme ju tu len tak nechať! Mali by sme jej aspoň pomôcť dôjsť domov! Adam no tak! Veď je to tvoja frajerka!“ prosila ich
„Ak chceš zober ju domov! Ale potom už medzi nami nemáš čo robiť! Odpad nenosím domov! A ona je odpad prvej triedy!“ zasmial sa Adam. Ako to povedal srdce sa mi rozbilo na malé kúsky. Maja na mňa hodila súcitný pohľad. Postavila sa a odišla za nimi. Zostala som tam sama. Rameno mi horelo, hlas som už pomaly ani nemala a ledva som sa udržala na nohách.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

ahoj :D dúfam že sa vám to páčilo :D písala som to s kamarátkou ešte cez prázdniny :D a tak som sa to rozhodla pridať :D chcem to pridavať cca každý druhý či tretí deň :D ale ak by sa vám to veľmi páčilo môžem sa posnažiť a pridavať aj každý deň :D tak komentujte aby som vedela :D