Dcéra bohyne noci

Kapitola 30. - Nyx sa snaží pomôcť

Nico's POV

Položil som Caine na zem. Katoblepsi nás, vďaka bohom, nenaháňali. Ružová fľaštička, zasipela ako posledné Caine. Prehľadával som jej batoh a našiel tam pár zaujímavých vecí, ale ružovú fľaštičku nie. Zrazu som nahmatal niečo sklenené. Vytiahol som fľaštičku tmavomodrej farby priviazanú na celú šnúru ďalších. Prezeral som ich, no v nočnom svetle nebolo možné detailne rozoznať farby. Otvoril som predposlednú, ktorá sa mi zdala najružovejšia a vlial ju Caininých úst. Zvraštila tvár. Do kelu vybral som zlú, srdce zabudlo biť, kým neotvorila oči. Jej pokožka pomaly strácala nádych zelenej.

„Si v poriadku," potešil som sa. Jej hnedo-fialové oči sa stretli s mojimi. Možno sa mi to iba zdalo, no videl som ako sa v nich odráža mesačné svetlo a vytvára niečo ako hviezdy. Akoby mala v očiach galaxiu. Znovu zvraštila tvár a rozkašľala sa.

„Máme vodu?" zachripela. Strčil som ruku do vaku a vytiahol fľašu vody. Keď som vedel čo v ňom je akoby mi sám batoh strkal veci do rúk. „Dík," povedala a napila sa.

„Odkiaľ máš tie lektvary?" opýtal som sa, keď dopila.

„Vlastná výroba! Nechcem sa chváliť, ale v alchýmii som veľmi dobrá! Myslím, že by sme mali ísť ďalej od tých jedovatých kráv a utáboriť sa." Prikývol som. „Vieš vycítiť aj iné veci ako magické reťaze?"

„Nie."

„Dobrú noc," povedala Caine keď si ľahla na spacák. Belko v svojej tigrej podobe sa okolo nej ovinul a zavrel oči. Caine ho poškrabkala za ušami.

„Dobrú," zavrel som oči a znovu ich otvoril. Prostredie sa úplne zmenilo. Caine, nikde, piesok, nikde, otravný kocúr, ktorý na mňa zízal akoby som mu do misky nasypal piesok, nikde.

Ocitol som sa v obrovskej miestnosti. Steny boli pokryté ornamentmi, biele grécke stĺpy boli obrastené rastlinami. Podlaha bola svetlo-šedá až na čierny pás v jej strede, ktorý viedol ku trónu. Za trónom boli obrovské okná a nad ním sklenená kupola, pod ktorou dlažba odrážali mesačný svit. Pri každom zo stĺpov vedúcich k trónu stál bojovník či bojovníčka v čiernom brnení. Niektorí mali meče, iný kopiju alebo luk a šípy. Lukostrelci na mňa namierili. Bohyňa na tróne farieb vesmírnej nebuly kývla rukou a strelci vložili šípy späť do tulcov. Išiel som vpred. Keď som sa dostal na dva metre od strážcov poklonili sa. Zvuk mojich krokov rozrezával ticho miestnosti. Obzrel som sa, hlavy strážcov boli stále úctivo sklonené. Vstúpil som do svetla žiariaceho cez kopulu a pokľakol.

„Vstaň," vyzvala ma Nyx. Jej hlas bol sýty a hodvábny. Vlasy farby najtemnejšej polnoci sa jej vlnili a jemne viali. Láskavosť v jej očiach, jemný úprimný úsmev na jej perách... pripomenula mi mamu. Oči ma začali jemne páliť, hrudník sa kostrbato nadýchol.

„Prečo som tu, vládkyňa?" opýtal som sa, urputne sa snažiac aby sa mi nerozklepal hlas.

„Aby ste uväznili Ereba, musíte mať aj kľúč od jeho pút," povedala s pokojnosťou, akou to dokážu iba nesmrteľný. „Neviem kde ten kľúč je," povzdychla akoby mi čítala myšlienky. „Jediní ktorí to vedia sú ich tvorca, ktorí si dali záležať na tom aby ho dokázali nájsť jedine nositelia krvi Hádovej."

„Kto sú ich tvorcovia?"

„Skupinka tvojich súrodencov. To oni spoločne s Cabeiri ukuli putá. Cabeiri však už všetci vymizli a aj keby nie, pochybujem, že vedeli kde je kľúč schovaný."

„Smiem sa spýtať, kto sú Cabeiri?"

„Božskí synovia Héfaista, ich kult sa rozpadol ešte za čias starovekého Grécka. Boli to však vynikajúci kováči."

„Takže sa musím spojiť so svojimi nevlastnými súrodencami a dostať z nich, kde kľúč je," ujasnil som si to. Nyx prikývla. „Poznáte ich mená?"

„Rada by som ti ich povedala, no môj manžel je na ne háklivý. Vedel by hneď, že boli ich mená vyslovené alebo napísané. Musíte na ne prísť sami.

Problém však je, že ich duchovia nie sú v podsvetí."

„Čože?" nechápal som.

„Erebos sa o nich dozvedel a rozpustil ich v tiene. Jedného po druhom."

„Ako teda máme-„

„Astrál. Doň sú všetky spomienky vyryté, ako do kameňa." Nyx bez ďalšieho slova zavrela oči a ja som padol do tak potrebného bezsenného spánku.

„Najbližšou zastávkou je teda Európa," ujasnila si fakty Caine zatiaľ čo sa napchávala pečivom máčaným v džeme. Prikývol som. „Takže ideme?"

„A ako tam chceš ísť, keď nemôžeš cestovať tieňmi? Prečo si nedáme deň voľna?"

„Deň voľna si dám až v Európe. Tá horúčava mi už lezie na nervy. Navyše pekelné psi môžu cestovať tieňmi aj cez deň, nemám pravdu?"

„Môžu," priznal som.

„Takže stačí nájsť tie psi zo včerajška!" vyhlásila a škerila sa od ucha k uchu. Zuby mala fialové od džemu.

„A ako ich chceš nájsť?" opýtal som sa.

„Pomocou, tohto, " vytiahla z batohu šnúrku s elixírmi a jeden odtrhla. „Priláka to najbližšie pekelné psi. Je to vyrobené na spôsob feromónu."

„Takže budeme voňať ako hárajúce sa pekelné suky?"

Caine prikývla a vyliala obsah fľaštičky na svoju roztrhnutú šatku. Tekutina mala tmavobordovú farbu a radšej som sa ani nepýtal z čoho to vyrobila. Tak či onak, fungovalo to. Psi sa zdali sklamaní, že sme neboli sučky na jednu noc alebo skôr deň, ale dovolili nám vysadnúť si na ich chrbty. Psi skočili do tieňov a ocitli sa v inom klimatickom páse. Tu mohlo byť tak pätnásť stupňov! Pekelné psi si vyčerpane ľahli na zem. Pred nami bol dlhý kamenný most.

„Tak ideš," zvolala na mňa Caine, náhliaca sa po moste. Z pohľadu dole sa mi zatočila hlava. Ten most musel byť vysoký aspoň sto metrov! Mesto bolo nádherné. Budovy boli zväčša biele, postavené vo španielskom štýle. To ako blízko boli niektoré postavené pri rokline ma prekvapovalo. To sa neboja zosuvu pôdy? Prechádzali sme sa po krásnych námestiach i bočných uličkách. Zistili sme, že sa toto mesto volá Ronda.

„Ronda, však to znie jak meno nejakej tučnej ženskej z telenovely čo rada ohovára," skonštatovala Caine.

„Mne to nehovor, ja som to tu tak nenazval."