Dcéra bohyne noci

Kapitola 37. - Skúšam byť bosorkou

Nico's POV

Ocitol som sa vo vstupnej hale hotela. Bola to nádherná biela recepcia so skleneným čistučkým stropom. Uprostred dokonale presvetlenej miestnosti stála prekrásna biela fontána s dúhovými rybičkami.

Divné na tom všetkom bolo, že som nedokázal ovládať svoje telo. Cítil som sa v ňom tak cudzo akoby som doň nepatril.

Prešiel som načančanou chodbou a zastavili sa pred sklenenými dverami. Váhal som otvoriť alebo to telo váhalo? Bolo to, tak strašne zvláštne. Opálená ženská ruka - moja ruka? sa natiahla po kľučke a stlačila ju. Ocitol som sa vonku. Teplé letné svetlo ma príjemne zahrialo, jemný vánok sa mi prehnal vlasmi. Kráčal som po cestičke z bieleho kameňa. Zdvíhala sa a vytváral tak oblúk nad bazénom podo mnou. Bolo v ňom niekoľko žien. Na konci dlhého bazéna sedeli dve asi pätnásť ročné blondíny, jedna mi zakývala. Neisto som jej zakýval späť.

Na druhej strane mosta som znova vošiel do budovy a prešiel dlhou chodbou. Zaklopal som na veľké mahagónové dvere a čakal kým niekto otvorí.

Predo mnou sa objavila žena asi v dvadsiatke alebo tridsiatke, mala dlhé čierne vlasy a prenikavo zelené oči. „Caine!" potešila sa. Caine? Toto je Cainina spomienka? Nasledoval som tú ženu do miestnosti. Bola veľká, jednu stenu tvorili okná, druhú zrkadlá. V jednom z nich som sa uvidel, nízka postava, tmavohnedé zvlnené vlasy po pás, opálená pokožka a hnedo-fialové oči. Rozhodne Caine.

„Veľmi rada ťa budem mať za žiačku, moja milá," povedala prívetivo. „Dcéru Nyx som ešte nikdy neučila, no cítim, že máš veľký talent. Tak? Už si si rozmyslela či sa chceš stať mojou žiačkou a pomocníčkou, Caine?"

„Áno vládkyňa Kirké," odpovedal/a som nadšene. Nechcem to tu komplikovať, budem všetko proste hovoriť z prvej osoby, ako som to videl ja, okej? Kirké vyzerala ako dobrá učiteľka, povedala, že mám silný hlas a že ma naučí ho správne používať. Kiežby som aj vedel, čo tým myslela.

Zrazu Kirké zmizla. Za oknami sa dal vidieť západ slnka, ktorého červené a oranžové svetlo napĺňalo miestnosť zvláštnym útulným nádychom. Pred jedným zo zrkadiel stál pekný poloboh a namyslene sa naň díval. Spoznal som ho. Bol to Dashiell z Nikéinej ubikácie.

„Čo musím urobiť aby som vyzeral takto?" opýtal sa a ďalej uprene sledoval svoj upravený obraz v zrkadle.

„Jediné čo musíš urobiť je vypiť tento nápoj," odpovedal som mu. Hlas sa mi pri tom zmenil, bol omnoho presvedčivejší. Muži sú zvery, toto si zaslúžia, pomyslel som si a bol o tom úplne presvedčený. To videnie z Caininho pohľadu ma naozaj desilo. To ako som prežíval jej pocity a mal rovnaké názory, bolo to, tak cudzie a osobné zároveň. Môj otec nie je, ozvalo sa vo mne svedomie. Ani Nico nebol. Počuť svoje meno ako príklad dobrého muža by ma zahrialo na srdci, ak by som teraz mal svoje pocity. Zavrtel som hlavou.

Pomstím sa mu za to čo mi urobili Jane, Conie, Bryce a ďalší. Bude sa cítil rovnako malý a bezbranný, ako ja vtedy. A tou mocnou, tou čo ťahá za nitky budem tentoraz ja!

To jednoducho uväzním muža v tele malého zvieratka, čo po pár rokoch zdochne a nejaké dieťa ho zakope na záhrade? Urýchlim tým jeho smrť. Budem vôbec schopná si to niekedy odpustiť? ozývalo sa ďalej svedomie. Bolela ma hlava. Tá túžba po pomste bola tak silná až .... chorobne. Predsa som však cítil/a súcit pre neznámeho poloboha.

S neistotou som podával chlapcovi ružový nápoj zatiaľ čo Belko sa mi obtieral o nohy. Pozrel som na neho. Belko sa ľútostivo díval na Dashiella a na mňa. Chalan si zobral pohár a priložil si ho k ústam. Tekutina sa už skoro dotýkala jeho pier, keď som mu ho vytrhol z rúk a nechal ho spadnúť na koberec.

„Poď so mnou," vyhlásil som prísne a ťahal ho za sebou pomedzi chodby hotela.

„Čo to robíš!?" vykríklo dievča. Bola to tá blondína z bazéna. Okolo prstov sa jej ako had začalo vlniť červené svetlo, no Caine bola rýchlejšia.

„Ššššššš," utišoval som ju znova tým presvedčivým hlasom. „Spi."

„Nie!" blondínine ruky sa začali triasť.

„No, tak. Vieš, že to chceš! Spi." lúskol som a blondína padla na zem ako handrová bábika. „Ty nie!" zavrčal som na prispatého Dashiella, a keď som videl, že to nepomáha vlepil mu facku.

„Au, som hore. Som hore!" povedal.

Prebehli sme cez cestičku nad bazénom. Niektoré ženy nás ignorovali ďalšie sa na nás zhrozene alebo rozčúlene dívali, ale ani sme nespomalili. Boli sme už na recepcii, keď sa pred nami začala zhmotňovať hmla. Vyšla z nej Kirké a rozkričala sa: „Caine! Čo to robíš!"

„Zradkyňa!" vykríkol niekto za ňou. Pozrel som na Belka a dostal nápad.

„Zhasni!" skríkla. Kocúr sa rozbehol cez miestnosť a skočil na ovládač na stene. Schmatol som chlapca za ruku a zmenil nás v tiene. Bez problémov sme sa prešmykli okolo bosoriek a vybehli hlavným vchodom, prebehli predzáhradkou a uháňali ďalej. Okolo nás nebol nikto a nič, len tráva. Fučal som ako lokomotíva, ale chlapcovi som vôbec nestačil. Spomalil, chytil ma za ruku a ťahal. Nohy sa mi už triasli, keď sme sa dostali do lesa tak dvesto metrov od hotela. Ďalej som dychčal.

„Čo to bolo?" opýtal sa chlapec.

„Kirké a jej služobníčky," odpovedal som medzi nádychmi.

„Počkať, ty myslíš tú Kirké z Odysei?"

Prikývol som. Dashiell vyzeral zúfalo.

„Vďaka, moje meno je Dashiell." Otočil som sa k nemu a potriasol mu rukou.

„Caine," predstavil som sa.

._._._._._._._.

Ok, tak leňochod sa donútil vydať ďalšiu kapitolu.

Jéé.

Budem veľmi rada ak si pozriete príbeh - Hádesov meč od Ricka Riordana, ktorý som preložila. Nie je to dlhé a ak máte radi Táliu, Nica či Percyho nebudete sklamaní. (Alebo Háda, ako ja. Som divný človek, ja viem.)