Vlčí návrat

1.kapitola

Päť rokov a ja stále verím, že Tayler žije. Myslia si, že je to iba šok, pretože keď niekomu zomrie jeho spriaznená duša buď sa zblázni alebo radšej spácha samovraždu. No, moja vlčica cíti jeho pach. Aj keď je slabý stále žije. Každý deň dúfam že sa objaví vo dverách a vysvetli mi čo sa stalo, len ten deň zatiaľ neprišiel. Rodičia si myslia že mi pomôže zmena prostredia. Práve kôli tomu sa sťahujem. Možno Vám príde divne prečo sama, ale otec je Alfa, mama Luna a brat ten prevezme spolu s jehou spriaznenou dušou rodičovské miesto.

Najradšej by som zostala s nimi, ale viem je že mi chcú dobre. Posledná noc v dome kde som vyrastala a prežila nádherne chvíle.

Dívala som sa von oknom, kým mi niekto nezaklopal na dvere.

,, Ďalej." Ozvala som sa slabým hláskom.

,, Čau krpec. Ako sa cítiš ?" Opýtal sa môj brat, ktorý sa stal mojou veľkou oporou.

,, Neviem či je dobrý nápad sa odsťahovať. Nechcem pred problémami utekať." Zdôveril som sa Dreakovi.
On si prisadol kumne na posteľ a svojimi mocnými rukami ma objal.

,,Sam, ty neutekáš. Ideš preč aby si začala znovu žiť. Od toho ako si zistila čo sa stalo, uplynulo päť rokov a ty ho stále cítiš. Pozri, ja ti rozumiem a verím ti, ale je to čudné. Nemyslíš ?" Pozrel sa s otázkou v očiach.

,, Asi máš pravdu." Pousmiala som sa na môjho brata.

,, Ja mám vždy pravdu, sestrička." Iba som mu vlepila bozk na lice a začala sa baliť.

,, Drobec, idem za Kim nevadí však ?" S miernou obavou sa ma opýtal.

,, Dreak, je to tvoja spriaznená duša. Ty za ňou musíš ísť. A už nech ťa tu nevidím, ľúbim ťa."

,, Aj ja teba sestrička." Objal ma a postrapatil mi moje vlasy.

Hneď ako sa dvere za ním zatvorili pokračovala som v balení...

Ráno:

,, Sam, musíme ísť lebo nestihneš lietadlo !" Zakričal namňa otec

,, Už idem !" Zakričala som mu naspäť.

Zobrala som posledný kus mojej batožiny a pozrela na prázdnu izbu. Kedysi bolo toto moje kráľovstvo, no musím sa posunúť ďalej. Nemôžem byť naivná a stále veriť že je Tay nažive. Možno vážne mojej vlčici preskočilo.
Musela som sa pousmiať nad toľkými zážitkami z tejto izby. Nebol však čas, spomínať lebo vonku už nervózne trúbil otec. Pred dveremi ma čakali všetci na ktorých mi záležalo. Dreak držal vo svojim objatí Kim a aj mamu.

,, Budete mi chýbať." Smutne som sa na nich usmiala. Mamka sa nahrnula kumne a začala ma silno objímať.

,, Samantha, budeš mi chýbať. Daj si tam prosím pozor." Vravela mi mama zatiaľ čo plakala. Iba som jej dala bozk na líce a vybrala sa rozlúčiť s Dreakom a Kim.

,, Kim, prosím dajmi naňho pozor."

,, Neboj dám." Odpovedala mi úprimne.

,, A ty, opováz jej ublížiť." Pre zmenu som sa otočila na brata.

,, Neboj sestrička. Ľúbim ťa, ale už choď lebo otec je nervózny." Venovala som všetkým posledný pohľad a nastúpila do auta.

Otec hneď vyrazil. Keď sa auto pohlo obzrela som sa za svojim starým životom. Zažila som v tomto meste skvele zážitky ale na druhej strane aj zle veci. Môj pohľad z okna upútala nemocnica. Stačil jediný pohľad a vrátili sa mi spomienky.

Prišla som do Taylerove izby a tam nikto neležal. Moje kroky smerovali za doktorom. Ten mi s ľútosťou oznámil že Tayler zomrel.

Ani som si to neuvedomila a po mojich lícach začali tiecť slzy. Otec si to hneď všimol a spýtal sa má čo sa stalo.

,, Spomienky." Bola moja jednoduchá odpoved, ktorú otec pochopil. Zrazu zastal.

,, Princezná už sme tu." Takto ma nazýval keď som bola ešte dieťa. Odopla som si pas a vydala sa von.

Otec mi podával všetky batožiny. Nastal čas sa rozlúčiť.

,, Sam, moja. Budeš mi chýbať, a samozrejme aj svorke. Nezabudni nám volať." Neodpovedala som. Iba som ho objala.

Keď som sa rozhodla ho pustiť tak moje kroky smerovali k letisku. Rýchlo som skontrolova čas, ktorý ukazoval že nestíham. Rýchlo som sa rozbehla a utekala k môjmu Gatu. Cez kontroly som prešla vpohode, už iba zostávalo nastúpiť do lietadla ktoré ide do Californie. Po pár minútach som našla moju sedačku. Našťastie bola pri okne. Kumne si prisadol mladý čiernovlasi chalan.

,, Dobrý deň, prosím zapnite si bezpečnostné pasy. O chvíľu zlietame." Ozval sa hlas letušiek.

Ihneď som sa išla zapnúť ale ten pas tam nechcel ísť. Nahlas som povedala: ,, Pomoc". Ten chlapec sa namňa s prekvapením otočil a pomohol mi.

,, Ďakujem." Zo slušnosti som mu poďakovala.

,, Nemáš zač." Ozval sa. Ja iba s prekvapením som sa naňho pozrela.

,, Ty mi rozumieš ?" Iba súhlasne prikyvol.

,, Ako sa voláš ?" On sa namňa s úsmevom pozrel a odpovedal:

,, Aeron, ty ?"

,, Ja som Samantha, ale ľudia ma volajú Sam." Ďalej už naša konverzácia nepokračovala.

Čakala ma desať hodinová cesta lietadlom. Rozhodla som sa ju prespať.

Máme tu pokračovanie.. Trvalo mi to síce veľmi dlho ale nakoniec ste sa dočkali. Dúfam, že vás pokračovanie bude baviť.