Nepozeraj Dole

2. Kapitola

Frank pov

Pomalými krokmi som sa blížil k budove školy. Mala štyri poschodia, takže poslúži  perfektne k tomu čo sa chystám urobiť. Štvrté poschodie je len pre údržbárov, preto sú schody skryté. V prvom ročníku som si sem nosieval obed, lebo som nemal žiadnych kamarátov ku ktorým by som si mohol sadnúť.

Otvoril som ťažké kovové dvere vedúce na strechu. Hneď ma pohltil chladný nočný vzduch. Sadol som si na rímsu a nohy spustil dolu. Nazrel som dole, pripadal som si ako keby som bol roztrhnutý medzi dvoma svetmi. Cítil som chvenie v žalúdku a premýšľal snáď úplne nad všetkým.

Čo ak toho budem ľutovať?

A čo ak nie?

S ťažkým srdcom som dúfal, že sa mama odsťahuje a ,že každý kretén ktorý ma nazval hnusným buzerantom sa zabije.

Mohol som byť oslobodený od toho všetkého, od spomienok, od bolesti, od všetkých zbytočných aspektov čo ťahali môj život dole.

Všetko má vraj šťastný koniec, uhm... ja nie. Pravdepodobne bude toto môj koniec.

Pozeral som sa na upokojujúcu krásu západu slnka.

Smrť so západom  slnka.

Pre nejaký zvláštny dôvod sa mi páčilo ako to znie.

Neviem, možno sa tomuto všetkému len snažím vykúzliť nejaký zmysel. Premýšľal som nad smrťou už dlho, a bol som si istý, že som pripravený. Ale teraz...teraz som len vystrašený. Slnko to má ľahké, jeho smrť je len dočasná. Slnko sa na ďalší deň znovu zrodí, ja nie.

Aj napriek mojím trasúcim sa nohám, som vstal. Pomaly som sa blížil k okraju. Snažil som spomaliť bitie môjho srdca a narastajúcu úzkosť.

,,Čo to do riti robíš?! Choď od toho kraja!" Niekto za mnou v panike zakričal.

V rozpakoch a hanbe som sebou trhol. Táto osoba mala byť potenciálnym svedkom mojej smrti, a to bola posledná vec ktorú som chcel. Otočil som sa, aby som mohol vidieť kto je ten šťastný súťažiaci v tejto hre so smrťou. Bol som pripravený žobrať o to aby ten človek odišiel a nechal ma dokončiť to čo som začal.

Stuhol som keď sa môj pohľad stretol s tým Gerardovím. Jeho oči boli doširoka otvorené.

,,Prosím, nerob to." Jeho hlas sa triasol.

Všimol som si ,že sa ku mne pomalými krokmi  približoval.

,,Bež preč!!" Zakričal som na neho.

,,Nie! Nenechám ťa skočiť." Zopakoval prísne. V jeho orieškových očiach sa mihal strach. Nevedel som prečo.

,,Prečo nie?! Nepoznáš ma a-a mám už dosť všetkých a všetkého. Nemusím ti nič vysvetliť."

,,Máš pravdu, nemusíš. Nepýtam sa, len ti chcem povedať aby si sa zamyslel nad tým čo robíš,  hlavne nad následkami."

,,Viem aké budú následky. Znášal som to dosť dlho, už to nedokážem. Nikto ma na tomto svete nechce... Proste odíď." Ani sa nepohol. Cítil som ako mi po tvári začali stekať slzy.

,,Vypadni!!" Zakričal som.

Nechcel som aby ma videl skočiť. Nezaslúžil by si mať traumu z toho ,že videl niekoho zabiť sa. To by som mu neurobil.

Otočil som sa späť na zapadajúce slnko. Musel som využiť príležitosť.

,,Ja ťa tu chcem." Ha, dobrý pokus, škoda ,že je to len milosrdná lož.

,,Prečo?! Vôbec ma nepoznáš a rozhodne ma k životu nepotrebuješ." Bolo to zbytočné.

,,Možno ťa potrebujem, Frank." Jeho hlas znel tak presvedčivo. Ale nie dosť na to aby presvedčil mňa.  Pozerali sme na seba v úplnom tichu. Začal sa približovať, to ma donútilo ešte viac plakať.

Zavrel som oči a chcel urobiť ten finálny krok. No už bolo neskoro. Cítil som dve silné ruky ako ma ťahajú ďaleko od kraja strechy. Bojoval som proti jeho zovretiu, plakal som a kričal na plné hrdlo. Nevedel som ako inak mám ventilovať svoje pocity.

Takmer okamžite mi došla energia a prišiel šok.

Skoro som sa zabil.

Po mojich vzlykoch na jeho hrudi ostávali vlhké fľaky. Nemohol som sa rozhodnúť či som sklamaný, alebo sa mi uľavilo. Možno oboje.

,,Prosím už to nikdy nerob, bál som sa o teba." Ťažko dýchal.

Držal ma tak ako keby som sa mal každú chvíľu rozplynúť. Zvieral môj chrbát trasúcimi sa rukami, a vtedy mi došlo ,že sa trasiem tiež.

,,Čo-čo by to p-pre teba znam-menalo?" Predral som pomedzi vzlyky.

,,Nemusíš zomrieť, tým nevyriešiš svoje problémy, Frank."

,,Ne-nesnažím sa ich vy-vyriešiť. Snažím sa im utiecť, Gerard." Bolo mi jedno ako úboho som znel.

,,Je veľa iných ciest ,ako to vyriešiť. Samovražda nie je jedna z nich, ver mi."

,,Prečo toto všetko robíš? Nič pre teba neznamenám."

,,Možno ti nie som blízky, ale nenechám ťa zomrieť. Teraz som tu pre teba, a je mi ľúto ,že som tu pre teba nebol skôr." Znel tak ticho, ale v jeho slovách som počul vinu.

,,Pomôžem ti, dobre?"

,,Nechceš mať so mnou nič spoločné." Zamrmlal som.

,,Čo tým myslíš?" Spýtal sa zmätene.

,,Budem ťa unavovať, ako všetkých. Mám veľmi veľa problémov s ktorými ťa nechcem zaťažovať. Som proste v piči. Ktokoľvek kto to má v hlave v poriadku sa mi vyhýba." Môj dych sa vrátil späť do normálu spolu s Gerardovím. Naklonil som sa aby som si oprel čelo o jeho rameno.

,,Frank, nezaťažuješ ma a nikdy ani nebudeš. Všetko bude v poriadku, sľubujem."

Niekedy možno hej, ale nechcem pre to úprimne vynaložiť žiadne úsilie, ale nemyslím si ,že toto rozhodnutie nie je na mne.

,,Proste len...už sa nepokúšaj si zobrať život, pre mňa, dobre?" Odtiahol sa aby sa mi mohol pozerať do očí.  Nejako som cítil ,že Gerard vie čo potrebujem a ,že mi pomôže.

,,Okay."

Samozrejme moja pesimistická stránka nezmizla, ako ani moje depresívne myšlienky. Ale v tento moment, v jeho náručí, mi to bolo jedno. Bola tu nádej, že s touto mizériou bude raz a navždy koniec.

Mohol som len dúfať ,že priateľstvo s Gerardom má nejaký účel v tejto bezvýznamnej existencii.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------

A jsem tady zas bičiiiz.