Nečakaná láska

Prvá kapitola- Otca nečakane prepustili

Na strednú školu chodím do najbližšieho mesta, spolu s mojou staršou sestrou. Dnes som skončila skôr, tak som sa ponáhľala domov. Vystúpila som z autobusu a ďalej pokračovala pešo. Doma ešte nikto nebol, tak som sa spokojne prezliekla, zobrala čokoládu a sadla si na chvíľu k televízoru.

O nejakú hodinku, keď som sa už učila som počula buchnutie dverí. Asi prišla Sára, ktorá je mojou staršou sestrou. Chodíme na rovnakú strednú, ona je populárna a ja sivá myš, ku ktorej sa ani nepriznáva. Našťastie nemáme spoločnú izbu, čiže som sa neunúvala ísť sa jej pozdraviť.

Keď som sa konečne doučila, rozhodla som sa ísť si spraviť niečo pod zub. Natrela som si chlieb s maslom a šunkou a s chuťou som sa do toho pustila. O chvíľku prišli domov spoločne moji rodičia. Všimla som si, že sú nejakí bez nálady.

,,Ahojte", pozdravila som ich veselo.

,,Ahoj,Sára je doma? Musíme sa s Vami porozprávať o niečom veľmi dôležitom, dnes je mimoriadne zasadnutie rodinnej rady", keď toto otec odpovedal išiel za Sárou do jej izby. Nasucho som prehltla, lebo, keď sa so mnou a Sárou musia rozprávať o niečom dôležitom, neveští to nič dobré. Matka ma ľútostivo pohladila po pleci a spoločne sme čakali na príchod Sáry a otca.

,,Dievčatá moje, musím Vám povedať niečo dôležité, ale musíte mi sľúbiť, že sa nenahneváte", povedal otec vážne.

,,Prepustili ma z práce, ale to nie je všetko. Budeme sa musieť sťahovať do mesta, nie tam, kde chodíte do školy, keďže...", otec nedokončil, lebo sa na neho Sára zagánila a začala rozprávať ona.

,,Ako sťahovať sa preč? A kam? Čo moja škola,popularita,kamaráti a frajer? Mám všetko len tak zahodiť?", niekedy som sa čudovala, ako môže byť taká drzá a vždy myslieť len na seba.

,,Sára mňa to skutočne mrzí, že musíme odísť a vy budete musieť obe zahodiť svoje doterajšie životy, ale ste šikovné a silné dievčatá, ktoré to všetko zvládnu. Budeme sa sťahovať do Bratislavy. Myslím, že nám to všetkým prospeje. Nové mesto,noví ľudia,nové pracovné príležitosti", keď toto otec dopovedal pichlo ma na srdci. Čo už len Bratislavčania povedia na dedinskú hus? Moja sestra, to hravo zvládne, ale ja nie. Niesom ako ona.

,,Kedy sa sťahujeme?", odvážila som sa ho opýtať. ,,Budúci týždeň", odpovedal mi a mňa už dnes druhýkrát pichlo pri srdci. Sára po ňom zazerala, no neodvážila sa nič povedať. Bola som z tohto všetkého nešťastná, netopili sme sa v peniazoch a otec dostal padáka. Ako budeme teraz žiť? Mama je sestrička v nemocnici a jej plat je nič moc. Stále mi vŕta v hlave, zkadiaľ zobrali naši na byt v Bratislave.

,,Ehm, zkadiaľ máte peniaze na byt v Bratislave? A čo bude s našim domom?", opäť som sa spýtala ja.

,,Dom je už predaný, peniaze sú už u nás, majitelia prídu v pondelok večer. Dom sa nám podaril predať celkom draho. V Bratislave budeme mať malý byt. So Sárou budete mať menšiu, spoločnú izbu. S ockom budeme mať samozrejme spálňu, obývačka bude spojená s kuchyňou a ešte malá kúpeľňa", mama sa pokúsila o úsmev. Vyvalila som oči, keď som sa dozvedela, že budem mať izbu so Sárou. To je snáď zlý sen. Nebudem nič hovoriť, aby sa naši ešte viac netrápili.

,,Maminka a čo tvoja práca? Nebodaj si si našla niečo v Bratislave?".
,,Áno našla, budem robiť hlavnú sestru v jednej nemocnici a ocko si prácu stále hľadá."

Vystrúhala som grimasu a konečne sa vrátila k môjmu nedojedenému chlebu. Sára vstala od stola a odišla do izby. Postupne odišli všetci a v kuchyni som ostala už len ja. Toľko spomienok mám na tento dom a dedinu. Prežila som tu celé moje detstvo a teraz to zrazu musím opustiť. Viem, že toto je jeden veľký zapadákov,ale aj tak mi to tu bude veľmi chýbať. Chce sa mi plakať. Musím sa ísť prejsť. Je už dosť hodín a zajtra škola, ale kašlem na to, keďže sa budem sťahovať.

Zobrala som si mobil,slúchadlá a išla sa prejsť. Slzy sa začali púšťať samé od seba. Nedokázala som sa na nič sústrediť, len na to, že o týždeň sa s týmto všetkým rozlúčim. Začalo sa stmievať, tak som išla radšej domov. Všetci už spali. Nejako skoro. Napustila som si vaňu a ponorila sa do myšlienok, ktoré ma ťahali k spomienkam na detstvo a všetko, čo som tu prežila.

Prvá kapitola na svete, názory mi kľudne píšte do komentárov. Budem rada za každý názor, či už bude pozitívny alebo negatívny. Majte krásny zvyšok dňa.