Nečakaná láska

Tretia kapitola- Prvé dni v Bratislave

Je utorok ráno, zobudila som sa dosť skoro. Nepamätám si presne, čo sa mi snívalo, ale ževraj, keď spíte na novom mieste, tak, to čo sa Vám sníva sa aj splní. Otec zavolal mňa aj Sáru k raňajkám. Mama už bola v práci.

,,Dievčatá mám na Vás jednu dôležitú otázku. Chcete pokračovať na takých istých stredných školách, na akých ste boli alebo chcete ísť na iné?", spýtal sa otec.

,,Ja chcem chodiť na obchodnú. Je to super škola, som s ňou spokojná.", Sára mu hneď odpovedala.

,,A čo ty Linda? Pre teba je to jednoduchšie, lebo si len v prvom ročníku. Ak by Sára chcela skúsiť inú školu bolo by to dosť zložité. Je tretiačka, tak teraz sa pýtam teba. Chcela by si skúsiť niečo iné ako Obchodnú akadémiu?", otec sa na mňa pekne pozrel a ja som sa zamyslela. Vždy som chcela ísť na Športové gymnázium, no v našom predošlom meste som takú možnosť nemala a na internát som ísť nechcela. Teraz sa mi naskytla možnosť, tak prečo ju nevyužiť.

,,Chcela by som skúsiť Športové gymnázium. Nemusíš mať s tým žiadne starosti. Nájdem si nejaké tu vo Vrakuni, ak tu žiadne nebude, tak niekde blízko a vybavím všetko. Ty mi len pomôžeš, ak bude s niečím treba.", usmiala som sa odišla som z kuchyne. Naraňajkujem sa neskôr, teraz si idem nájsť moju novú školu.

Netrvalo mi dlho a našla som, čo som chcela. Bohužiaľ vo Vrakuni je len súkromné gymnázium, tak som hľadala ďalej. Našla som zaujímavú školu, ktorá nie je ani ďaleko a píšu tam, že sa uvoľnili dve miesta do prvého ročníka. Skúsim tam zavolať.

Táto škola má riaditeľa. V telefóne znel, ako príjemný človek, no viem si živo predstaviť, že aký je prísny. Pýtal sa ma na akú školu som chodila predtým, aké som mala známky a záujmy a podobné veci. Povedal mi, že som sa zatiaľ prihlásila len ja, tak nie je problém vybaviť talentovky. Budú v sobotu. V piatok poobede ma bude čakať test zo Slovenčiny a Matematiky. Snáď ho zvládnem. Chcela som sa ísť pochváliť ocinovi, že som si všetko vybavila, no byt zíval prázdnotou. Rozhodla som sa, že sa pôjdem prejsť po okolí. Bol už Október, tak som si zobrala dlhé rifle, mikinu a plátenky. Dúfala som, že nezačne pršať.

Výťahom som sa zviezla na prízemie a sadla som si do parku. Pozorovala som ľudí s deťmi, psami a niekedy sa sem tam mihli aj ľudia v mojom veku. Nebavilo ma len tak sedieť. Postavila som sa z lavičky a išla sa prejsť. Začínala som byť hladná. Zbehla som do potravín a kúpila si jablko. Nič moc, ale mne to hlad zaženie. Prechádzala som sa s jablkom v ústach, keď som počula, ako niekto niečo zakričal. Poriadne som nepočula, iba ucítila tvrdý pád na zemi. Spadol na mňa nejaký chlapec, ktorý bol so skateboardom. Ležali sme na sebe dlhšie, ako bolo treba, tak som ho jemne odstrčila nech už vstáva. Uvedomil sa a vstal. Mal hnedé vlasy a modré oči. Športová postava a plné pery. Všimol si, že ho pozorujem. Len sa zasmial.

,,Prepáč mi za ten pád, no kričal som na teba, ale ty si mala slúchadlá a nepočula ma. Inak volám sa Ivan.", dokončil svoj monológ a podal mi ruku.

,,Linda. Som tu nová, tak prepáč, že som Ťa nevidela, musím si dávať väčší pozor.", zasmiala som sa a pustila mu ruku.

,,Nová a koľko máš rokov? Kam pôjdeš na školu a odkiaľ si?", zasypal ma otázkami, na ktoré som fakt nemala náladu odpovedať.

,,Prepáč, ja už budem musieť ísť. Rada som Ťa spoznala a dúfam, že sa ešte stretneme.", pobrala som sa na odchod,ale chytil mi ruku a obrátil ma k sebe.

,,Tešilo ma Linda, želám veľa šťastia, viem, aké to je niekam sa prisťahovať.", pustil mi ruku, zobral si svoj skejt, poslednýkrát zakýval a odišiel. Celkom zlatý chalan. Bolo by super, keby boli všetci takí milí ku mne.

Všimla som si Sáru, ako ide domov. Rozbehla som sa za ňou.

,,Čau Sára, kde si bola?", snažila som sa byť na ňu milá. ,,Ach, kto ma bude dnes ešte otravovať? Bola som v mojej novej škole všetko si vybaviť, zajtra nastupujem, bez prijímačiek, neskutočne sa teším a čo ty a tvoj gympeľ?", spýtala sa ma tentokrát ona. ,,No v Piatok poobede ma čakajú testy zo Slovenčiny a Matematiky a v sobotu mám talentovky, dúfam, že so zvládnem.", Sára sa začala smiať.

,,Prečo si sa rozhodla ísť na gympeľ a ešte aj na športový? Veď si totálne drevo. Viem, že si pár rokov dozadu hrávala futbal, ale myslíš si, že zvládneš toľko športu a náročné štúdium?", posmešne sa na mňa pozrela. ,,Áno, myslím si, že to zvládnem.", ďalej už nič nehovorila, lebo sa pustila do prípravy obedu a ja som sa išla učiť na testy, ktoré ma čakajú v Piatok.

Nedokázala som sa sústrediť na učenie, myšlienky mi vkuse behali k Ivanovi. Mal nádherné modré oči, v ktorých som sa doslova strácala. Nemôžem si dopustiť sa zaľúbiť hneď na začiatku môjho nového života a tak či tak šanca, že ho v tomto veľkom meste ešte stretnem je veľmi malá. Z mojich myšlienok ma vytrhla Sára, ktorá ma volala na obed. Otec bol už tiež doma. Vyrozprávala som mu, čo ma čaká v Piatok a Sobotu. Bol zo mňa príjemne prekvapený, ako rýchlo som to dokázala vybaviť. Po obede som musela poumývať riad, lebo Sára navarila obed. Budeme sa musieť takto striedať, lebo matka je každý deň v práci od rána do večera okrem Nedele. Je to ťažké.

Po skončení mojej práce som sa fakt už musela ísť učiť. Zahnala som všetky myšlienky na Ivana a sústredila sa na rovnice,rôzne slovné úlohy a funkcie. Spravila som si tri testy z Matematiky a tri zo Slovenčiny. Dúfam, že to zvládnem.

Pre dnešný deň som mala už voľno, tak som si jednoducho zapla môj obľúbený seriál a zadriemala.

Ahojte znova! Dnes som tu už s ďalšou kapitolou, je to stále taký chill, ale rozbehne sa to. Rozmýšľam, že zmením názov príbehu. Máte nejaké nápady? Ak áno, tak napíšte do komentárov, ak sa rozhodnem pre názov, aký mi napísal nejaký človek do komentáru, tak ďalšia kapitola bude venovaná jemu.