Malec (smrť Magnusa). Láska sa Nevzdá Len Tak

KAPITOLA 10

Alec POV:

Magnus.
Magnus, prosím.
Magnus, prosím, nezabudni.

Jediné na čo som myslel. Ako dlho som tu. Už som zabudol ako Izzy vyzerá, aku farbu vlasov mal Jace. Zabudol som na všetkých okrem jedného. Pamätám sa iba na Magnusovu náruč. Ako má každý deň pred odchodom do Inštitútu objal, pobozkal a odprevadil z nášho bytu. Na jeho mačacie oči ktorým som nikdy nedokázal klamať.
Viem ako veľmi ho milujem, a viem prečo som tu. Nič iné ma nedrží pri živote.

Magnus POV:

Jednoducho som sa objavil pred mojím otcom. Len som sa na neho pozeral.
Myslel som na Aleca. Kde asi ne a ako veľmi ho asi mučia.
,,Čo tu chceš?" Neodpovedal som mu. Ďalej so sa sústredil na Alexandra. A naše spoločné chvíle. Na náš spoločný život a ako veľmi som bez neho stratený.
,,Pitam sa, čo tu chceš?! Odpovedz keď sa ťa niečo pitam!"
Ďalej som stál, pozeral som sa mu do očí a užíval si pohľad na môjho otca, ktorý si práve uvedomil čo robím.
,,Nie! Odkiaľ ti vieš! Nikomu som to nikdy nepovedal, ty...ty si bol za Jasnovidkou!"
A zrazu som bol voľný. Voľný od môjho otca. Bol to úžasný pocit. Nebyť pripútaný k démonovi ktorý obmedzoval moje šťastie.
Vykríkol od bolesti. Z nosa sa mu liala čierna krv.
Znova som mysľou zablúdil k Alexandrovi.

Alec POV:

Neznášam ten pocit keď sa znova prebudím. Ale tentokrát to bolo iné. Bol som voľný. Už ma neťažila tma a démoni. Bol som znova pri vedomí ako som už dlhu dobu nebol. Postavil som sa zo zeme na ktorej som bol nalepený a hľadal cestu preč.
Ok ceste z miestnosti kde som ležal som stretol pár démonov, ale ty mi ... nemohli ublížiť. Tvárili sa dosť hrozivo ale tam to končilo.
Vbehol som do veľkej sály a tam som uvidel Ašmodaja. ,,Nie on nie" pošepkal som si sám pre seba. Urobil som ešte asi dva kroky a uvidel som to najkrajšie zjavenie. MAGNUS BANE.  Pi chvíli rozmýšľania či je to naozaj on sa mám stretli oči a ja som sa rozbehol ako nikdy predtým.
,,Magnus? Magnus!!" Kričal som ako by bol vzdialený na kilometre. Hneď som sa mu zavesil okolo krku. Neudržal som slzy v očiach. Nič už nebolo dôležité, a už vôbec nie Ašmodaj, ktorý stál pár metrov od nás.
,,Ako.... Magnus...ja.."
,,Shhh, všetko je v poriadku."
,, Magnus, ty si po mňa prišiel! Milujem ťa Magnus. Tak veľmi!." Pritiahol som si ho bližšie. A dookola som mu šepkal do ucha ako mi chýbal a ako ho milujem.
,,Už nás nič nerozdelí. Sľubujem Alexander. Poďme domov."
Už sme chceli odísť ale Ašmodaj sa nám zaplietol do cesty. B celý od vlastnej krvi. Nevedel som čo mu Magnus urobil ale ňom som za to rád.
,,Nikam nejdeš Nefilim! Tvoja duša patrí mne a ani Magnus s tým nič nespraví!"
Začínal byť naozaj nahnevaný ale mne to neprekážalo už som k nemu nepatril. Pripútal som svoje myšlienky a aj srdce k, pre mňa  jedinému na svete.
Ašmodaj sa pomaly sunul k zemi. Nariekal bolesťou, z nosa a uší mu tieklo viac a viac krvi. Už nám nevenoval pozornosť. Magnus ma chytil za ruku a ťahal k portálu ktorý pred chvíľou vytvoril.

Mangus POV:

Boli sme doma. Práve tam kde sme stalit som sám sebe prisahal že už nikomu nedovolím aby nás dvoch rozdelil.

Ležal som na gauči s Alecom na mojej hrudi, nohy sme mali popreplietané a tak isto aj prsty. Alec si spokojne spal a ja som ho hladil vo vlasoch. Bola to po dlhej dobe štátna a mierumilovná chvíľa.
Po pár minútach sa Alec zobudil.
,,Ako dlho som bol mimo?"
Spokojne som sa usmievl: ,, Pár hodín láska. Zaslúžiš si odpočinok."
,,Milujem ťa Magi" a spal ďalej.

Druhý deň ráno sme sa premiestnili do Inštitútu za Jaceom, Izzy a Clary ktorý nevedeli k Alecovom návrate.
Namierili sme si to priamo k nim.
Jace vyzeral akoby mu niečo bránilo v dýchaní, Izzy plakala a Clary sa usmievala ako dieťa pod vianočným stromčekom.
,, Alec!!!" Všetci náraz výkrikli.
,, Ahojte." Alec sa snažil k nenútený tón ale bolo vydno, že sa ťažko bráni slzám.

Sedeli sme na gauči u nás doma a rozprávali sme ako sa Alec vrátil. Takto sme sedeli až dlho do noci.
Keď odišli, hodil som na Alexandra zamilovaný pohľad.
,,Čo je ?" Trochu nechápavo pošepkal.
,, Nič, len ťa milujem." A pokračoval som v pohľadoch.
,,Len? Hmm myslel som si že som pre teba dôležitý." Poznamenal na oko urazene.
,, Alexander, ty si pre mňa predsa všetkým. Ak mám teba, mám všetko čo chcem, všetko čo potrebujem."  Ten úsmev by mu mal vážne niekto zakázať.
,,Magnus.... ja... ďakujem. Že si ...že si po mňa prišiel. Som rád že si na mňa nezanevrel. Chcel som ti dopriať šťastný život o ktorý si svojou smrťou prišiel. Preto som.... Magnus tvoja smrť bola to najhoršie čo sa mu za celý život stalo." ,, Alexander..."
Prerušil má malým bozkom na spodnú peru. ,,Nie, počúvaj prosím. Keď som ťa videl mŕtveho, spolu s tebou odišiel aj kus zo mňa, -moja duša. Nič sa nevyrovná tej bolesti. Ani ak by som stratil parabataia. To by nebolo nič. Magnus si to najdôležitejšie v mojom živote. Viem aké je  strašné stratiť ťa a ..už to nikdy nechcem zažiť. Magnus to čo k tebe citim sa nedá vyjadriť slovami. Ale budem sa k to pokúšať každý deň. Milujem ťa Magnus Bane. Milujem ťa a naveky budem."
Pozeral dom na neho so sánkou na zemi.
,, Alexander, ja ťa tiež milujem. Nikdy nikto nikoho nemiloval tak veľmi ako ja teba."
Chcel som ešte niečo povedať ale nedal mi možnosť ani nadýchnuť sa. Naše pery na sebe boli prilepené. Prsty som mu vplietol do vlasov a pritiahol som si ho bližšie aj keď by sa zdalo že ti nie je možné.
Nevedel som či moje konanie v Edome bude mať následky, nevedel som ako dlho budeme z Alecom žiť ale jednu vec som vedel so stopercentnou istotou. Milujem Alexandra Gideona Lightwooda, a som mu vďačný, že vďaka jeho láske ku mne sa nevzdal len tak.

                                 KONIEC
____________________________________
Je to tu. Posledný diel.
Ďakujem všetkým čo to čítali.
Vážim si každý jeden komentár a každú hviezdičku.
Som rada že ste si našli čas a chuť čítať tento môj výtvor.
Ešte raz jeno veľké ĎAKUJEM 😘😘😘😘

Mini bonus na záver:

Neviem kto to vytvoril ale má môj obdiv.

Majte sa pekne. 😘

Kajin 😉