Dnes zaspávam

|1|

Náš dom je veľký - dosť veľký pre mamu, otca, komorníka, kuchárku, slúžku a miesta sa ešte zvýši pre mňa a mojich troch psov. No od minulého týždňa som musela jednu izbu vypratať pre nášho lekára, ktorý sa u nás doma ubytuje kvôli maminej neprestávajúcej bolesti hlavy. Sľúbil, že sa pokúsi namiešať elixír, ktorý by jej mal natrvalo pomôcť, no preto jej musí byť vždy nablízku, aby mohol sledovať jej reakcie na podávané lieky.

Je to vysoký, nepekný muž. V detstve musel mať veľmi silné kiahne, pretože polovica jeho tváre je posiata malými, škaredými jazvami. Minule som ho videla sa obliekať v kúpeľni. Je chudý, vicivený, rebrá mu vystupujú tak, že ešte kúsok a prepichnú pokožku. Chudučké nohy a ruky mu vždy trčia z tých smiešnych hábov ktoré nosí - presne tak, ako bábike, keď ju oblečiete do šiat, ktoré nie sú jej. Bola by som sa aj zasmiala, keď ho vidím, ale jeho tvrdý pohľad, ktorým ma počastuje (akoby vedel vycítiť, že mám chuť sa na ňom smiať), ma vždy prinúti stiahnúť kútiky úst dolu. Keď sa na mňa zahľadí tými svojimi pichľavými čiernymi  očami, akoby zo sveta vytlačil všetku farbu.  Pohybuje sa po dome ticho, ako mačka, ale kráča vtipne, akoby ťahal nohy na sebou. Jediná vec, ktorá je na ňom skutočne pekná, sú jeho ruky. Dlhé, štíhle prsty, elegantne sa pohybujúce podľa jeho rozkazov, bledá pokožka a biele nechty. Všimla som si ich na obede,  keď sedel oproti mne a naberal si polievku. Nikdy som nevidela krajšie ruky.

Môže mať možno tridsať rokov. Nemá ženu, deti, ani rodinu, preto mu nerobilo problém nasťahovať sa k nám. Mne to však problém robí. Všade necháva svoje veci, po umývadle musím odpratávať jeho chpy, lebo po holení nie je schopný po sebe upratať. Zbytočne sa sťažujem, ak to Norma nestihne očistiť predomnou, som nútená zašpiniť si ruky nechutnými ostatkami toho ešte nechutnejšieho muža.

Dnes ráno som pri bráne do nášho domu stretka Kanea. Pozval ma von, teda ak sa tých pár vykotaných slov za sprievodu litrov potu dá považovať za pozvanie. Ale doma je nuda a toho lekára nemôžem vystáť, preto som súhlasila. Teraz nad tým uvažujem, že som musela byť skutočne zúfalá, keď som súhlasila, avšak u nás sa to už nedalo vydržať. Veď kto by už chcel byť celé dni zavretý v dome s chorou matkou, otcom, ktorý nevystrčí ani nos z pracovne a domácim personálom, ktorý je asi taký zábavný, ako tetuška Bety na oslave jej stých narodenín? Ja rozhodne nie. Preto som Kaneovi na jeho vypotenú otázku odpovedala kladne a zutekala som do vnútra skôr, než by ma stihol požiadať o ruku.

Blendeovci vedia byť poriadne otravní.

S pozdravom
Naďa Veberová

27.05. 1930