Dnes zaspávam

|16|

Dnes som na tréningu kompletne zničila jednu drevenú figurínu. Samson nebol doma a nemala som chuť len sedieť na zadku a ľutovať sa, keď viem, že vonku je človek, ktorý ublížil mne aj mojej najlepšej priateľke. Tak som vrhala jedno kúzlo za druhým, kým z toho kusu dreva neostali len oškvarené triesky. Teraz to ľutujem - taká figurína nie je lacná záležitosť. A k tomu všetkému Dína odvčera nechce jesť a len leží na zemi, čo sa jej nepodobá.

Louis sa mi od tej párty ozval až dnes ráno. Chcel zájsť na spoločný obed. Mama nesúhlasila a ani sa jej nečudujem, ale uistila som ju, že vďaka tréningu už sa dokážem o seba postarať. Dúfam, že nepozná Samsonov názor na moje obranné kúzla. To by ma nepustila nikde.

Vzal ma do luxusnej reštaurácie na námestí. Mali sme pre seba celý balkón s výhľadom na staré mesto, bolo to nádherné. Aj náš rozhovor bol omnoho dôvernejší, než tie predošlé. Vyjadril nesmierne znepokojenie nad situáciou a prisahal, že sa ma pokúsi ochrániť za každú cenu.

„Nedopustím, aby sa ti stalo to, čo mojej mame, Naďa," povedal mi, keď sme kráčali po meste.

Vedela som, o čom hovorí. Jeho mamu zrazilo auto pred dvoma rokmi. Bola to náhoda, no ani Louis ani jeho otec sa nevzdávali myšlienky, že to bola nejaká pomsta ich nepriateľov. Ale nič také sa nikdy nepotvrdilo.

„Musela to byť úžasná žena," povedala som. „Je mi ľúto, že ju nespoznám."

„Páčila by si sa jej," usmial sa a zabočili sme do parku. Na obed bol skoro prázdny. „Bola rovnako energická a plná života ako ty."

Zastavili sme pri fontáne. Chytil ma za ruku a jemne ju stisol. Ale to mi už nestačilo. Ak raz človek okúsi slasť bozku, nemôže ho uspokojiť dotyk! Pohľadom som skontrolovala, či nie je niekto nablízku a potom som ho pobozkala. Prvý krát v živote som pobozkala niekoho sama! A bolo to fantastické. Jeho pery sú mäkké a vláčne a zapadajú do mojich ako verše tej najkrajšej básne. Oblapil ma rukami a priľnul ku mne telom, no o sekundu na to už stál na krok odo mňa a upravoval si pokrčenú košeľu.

„Musíme sa ovládať," vydýchol.

Prikývla som a odkašľala si. „Áno, samozrejme. Prepáčte, nechala som sa uniesť."

Usmial sa založil si na hlavu klobúk. „Nie, to vy mne prepáčte. Vo vašej blízkosti...strácam hlavu."

Nie je jediný, kto stráca hlavu, ale to iste vie, keď na mňa pozrie. Musela som predýchať nával vášne a upokojiť sa, než sme mohli pokračovať.

Cestou z parku sme stretli pána Samsona. V elegantnom čiernom fraku a s paličkou vyzeral ako ozajstný gentleman. Avšak jeho zamračený výraz kazil celkový dojem. Práve keď som ho uvidela, na niečom sme sa s Louisom hrozne smiali. Avšak keď sme sa míňali, obaja sme zvážneli. Louis sa mierne uklonil a zodvihol ruku ku klobúku.

„Dobrý deň, pán Samson."

Náš lekár len kývol hlavou, no nepovedal absolútne nič a odkráčal preč. A moja dobrá nálada bola v čudu.

„Čo tomu pánovi preletelo cez nos?" opýtal sa Louis pobavene.

„Nič, takýto nevrlý je vždy," odpovedala som, no už som sa nevedela usmievať. Asi to vycítil, lebo po zvyšok cesty pretrvávala len povrchná konverzácia. Pozvala som ho zajtra na večeru, spolu s jeho otcom. Prisľúbil, že prídu.

Celý deň som bola plná eufórie. Lietala som po dome ako na kľúčik, dohodovala čo všetko kuchárka uvarí, aký dezert a bude podávať a aké víno. Pán Bernardine miluje Bordeaux, takže to nebude chýbať. Pán Samson sa celý deň neukázal, až večer som ho zahliadla vchádzať do svojej izby. O tom strašnom odkaze sme sa odvtedy nerozprávali a mám pocit, že sa mi vyhýba. No a čo.

Už sa nesmierne teším na zajtra a žiaden pesimistický lekár mi to nepokazí!

06.07.1930