Dnes zaspávam

|13|

Na poslednom tréningu už Samson nefrflal ako naposledy, no nedočkala som sa žiadneho krajšieho slova. Ba čo viac, mám pocit, že čím viac sa zlepšuje moja kondícia, tým odpornejší na mňa je. Drevený meč už udržím v ruke bez problému, pripadá mi ľahúčky ako pierko. Poznám naspamäť všetky kroky a ich názvy vo francúzštine a už dokážem odraziť jeho útok bez zadýchania sa. Otec sa na mňa bol párkrát pozrieť a poznamenal, že túto časť môjho vzdelania skutočne zanedbal a postará sa, aby sa to napravilo. V pondelok mám dvojhodinovú lekciu bojových kúziel a v piatok precvičujeme obranné štíty. Ešte nikdy som nebola taká vyčerpaná, ako teraz. Kúzla by ešte neboli také zložité, ale Samson sa rozhodol, že zo mňa snáď vymláti dušu.

„Magická sila závisí od tej fyzickej," povedal mi, keď som naposledy skončila porazená. „Nemôžete čakať, že budete excelovať v útočných kúzlach, keď nemáte absolútne žiadnu kondíciu."

„Zlepšila som sa," odvrkla som nasrdene a zodvihla sa zo zeme. Bolelo ma celé telo.

„Ale to nie je dosť. Musíte sa zlepšiť viac."

„Robím čo môžem!"

„Nerobíte! Povedzte, dokázali by ste sa ubrániť, ak by na vás teraz niekto zaútočil?“

Netuším, čo ma v tej chvíli schytilo, ale bola som taká nahnevaná, že som nad tým nepremýšľala a vrhla jeho smerom dve útočné kúzla. Poľahky sa im vyhol, no to už som vrhla ďalšie a ďalšie. Bola som ako zmyslov zbavená, vôbec som sa neovládala. Avšak moje víťazstvo netrvalo dlho. Zopäl ruky, vytvoril štít a poľahky kúzla odrážal a približoval sa ku mne. Potom jeho značka zažiarila a pocítila som, ako ma tlaková vlna nadvihla a odhodila niekoľko metrov dozadu. Tvrdo som dopadla na pravý bok a zastonala. Pokúsila som sa vytvoriť štít, no nenechal ma vydýchnuť. V okamihu som bola zavesená vo vzduchu zo spútanými rukami.

„Presne o tomto hovorím. Ste impulzívna a svoj útok nepremyslíte. Dobre viete, že v otvorenom boji proti mne nevyhráte. Tak prečo ste to vôbec skúšala?"

„Dajte mi-pokoj," vrčala som a bezvýsledne sa mykala v zovretí neviditeľných lán.

„Ako si želáte," usmial sa tým odporným úsmevom a mykol prstami. Značka zažiarila a ja som zase spadla na zem. Hajzel! To som ale nepovedala, lebo som dobre vychovaná. Ale mám pocit, že za dobu našej spolupráce sa môj myšlienkový slovník obohatil o nekonečné množstvo kreatívnych nadávok na jeho adresu.

Večer som ho bola zavolať na večeru, lebo slúžka mala voľno a všimla som si čosi zvláštne. Sedel za stolom a v ruke žmolil nádhernú hodvábnu šatku. Bolo to zvláštne, lebo bola určite ženská. To to nebolo jediné, čo ma upútalo.

„To je pekná šatka," povedala som. Samozrejme, neodpovedal. To ma neskutočne vytáčalo.

„Máte v Paríži priateľku?“

Otočil hlavu a predodol ma pohľadom. Bingo.

„Odkiaľ viete, že je z Paríža?“

Podišla som k nemu a vzala mu ju z rúk.

„Toto je špeciálny hodváb, z ktorého vyrába len jedna jediná firma na svete. Každý kúsok je šialene drahý a každý má svoje sériové číslo alebo znak." Prezrela som kus látky a uvidela v rohu znak labute v olivovom kruhu a pod tým pár miniatúrnych čísiel. „Tu.“

Vzal šatku do ruky a prezrel ju.

„Tak, odkiaľ ju máte?"

Prižmúril oči, no konečne sa odhodlal odpovedať.

„Našiel som ju v knižnici ráno po tom, čo nás prepadli. Ak teda nepatrí ani vám ani vašej matke..."

„...musel ju tu stratiť ten útočník," doplnila som ho vzrušene. „Bola to žena? Pamätáte si to?"

Pokrútil hlavou. „Nedokázal som to rozoznať. Bola tma a on alebo ona bola zamaskovaná."

Nakrčila som čelo.

„Kto by to mohol byť?"

„Ozaj vám nikto nenapadá?" Oprel sa do stoličky a pozrel na mňa. „Niekto, kto nedávno pricestoval z Francúzska?“

Vytreštila som oči.

„Louis? Nebuďte smiešny. Nemá absolútne žiadny dôvod, aby nám škodil."

„Možno má, len ho my nepoznáme."

Vyskočila som zo stoličky. „To ani náhodou! Obviňujete ho len kvôli jeho peknému vzhľadu!"

„A vy ho kvôli jeho vzhľadu bránite," poznamenal nevzrušene. „Očarila vás jeho podmanivá charizma, ako každú ženu, ale kto vie, čo sa skrýva pod ňou.“

Namosúrene som odpochodovala ku dverám. Chcela som dramaticky odísť ale zastavil ma jeho posmešný tón.

”Mali by ste si dávať pozor na pekné tváričky, slečna Veberová. Ľahko sa môže stať, že vás oklamú."

Tresla som dverami a odišla.

Naďa Veberová

01.07.1930